William Shakesperare - Sonety

2. january 2010 at 18:47 | Tempera |  Poems

[ Po týždni hrôzy na zimnej dovolenke na chate som prišla na to, že tohto típka zo 17. storočia mám fakt rada. Preto sem dávam pár jeho sonetov - moje obľúbené xD]

10

Hanbi sa, nevieš ľúbiť! Ani vlohy
na lásku k sebe v tvojom srdci niet.
milovať teba sú ochotní mnohí,
Ty nikoho však, vie to celý svet.
Čo za vražedná vášeň drží ťa to?
Sprisahal si sa proti sebe s ňou.
Krásny chrám potrebuje nové zlato -
a ty sa snažíš strhnúť jeho krov.
Zmeň sa - i ja sa upokojím znovu.
Nenávisť vyžeň, lásku vpusti dnu.
Konečne seba obľúb si, nech k slovu
pôvab a láskavosť sa dostanú.
Druhé ja stvor si, kvôli mne to sprav -
nech v tvojich deťoch prežije tvoj zjav.

23

Ako zlý herec, ktorý na scéne
zabudne text, keď príde naňho tréma,
či zúrivec, čo výbuch preženie,
a zrazu zistí, že hlas v hrdle nemá,
tak i ja, plachý, zrazu nemám viet
a neviem lásku nahlas nazvať menom,
zdá sa, že lásky vo mne niet -
a klesám pod ňou ako pod bremenom.
Nech oči za mňa všetko povedia,
vyslovia bez slov, čo je v srdci nové.
Veď hoci oči vravieť nevedia,
Jazyk to nikdy lepšie nevypovie.
Nauč sa čítať mlčanlivé hlásky!
Očami počuť - to je múdrosť lásky.

29

Keď plačem, že som v ľudských očiach ničím,
že vonku z hry som, nešťastný a sám,
pod hluchým nebom márnu sťažnosť kričím,
pred zrkadlom svoj osud preklínam,
keď iným ľudom závidím ich šance,
ich priateľov chcem mať, ba aj ich tvár,
chcem mať ich talent, tancovať ich tance,
a šmaril by som kdesi vlastný dar,
keď pre seba mám už len pohŕdanie -
pomyslím na teba a hneď môj duch
je škovran, ktorý ráno stúpa k bráne
nebeskej z čiernych brázd, až spieva vzduch.
S kým by som menil ja, čo kapitálom
Lásky som zahrnutý? Ani s kráľom.

33

Často som videl - objať horský val
kráľovské oko úsvitu sa chystá.
Zeleň lúk zlatoústo bozkával,
pozlátil striebro riek ten alchymista.
Vtom temno nízkych mračien oddelilo
od oka nebies kraje podnebné -
svet opustilo, za závoj sa skrylo
a na západ sa kradlo hanebne.
Aj moje slnko svoju žiaru žiar
na moje čelo lialo zavčas rána,
no patrilo mi iba chvíľu, žiaľ,
a oddelila nás hmla nevídaná.
Milého preto haniť nezačnem -
aj nebo skrýva slnko do mračien.

34

Sľuboval si mi taký pekný deň,
na cestu pustil si ma bez kabáta -
a zrazu nebo vhuplo do mračien,
tvoj pôvab skryli do dažďa a blata.
Nestačí, keď aj sem-tam vykukneš
a zbičovanú tvár tvoj lúč suší.
Masť hojí ranu? Málo! Veď by tiež
zahojiť mala tú potupu v duši.
Nie, tvoja hanba nelieči môj žiaľ.
Ľutuješ - moju ranu tým len jatríš.
Ľútosťou slabú útechu si dal
Tomu, čo krivdou pribil si ho na kríž.
Ty plačeš, milý? Stráca sa môj smútok.
Máš vzácne perly - vykúpia tvoj skutok.

35

Tým, čo si urobil, netráp sa viac.
Ruža má tŕne, kal si nájde vodu,
zatmenie na Slnko aj na Mesiac
striehne, červ lezie z najkrajšieho plodu.
Pochybí každý - ja napríklad tým
argumentom, že chybili aj iní.
Zmiernim tvoj hriech, keď sám sa podplatím,
a odpustím ti viac, než bolo viny.
Na zmysel zmyselnosti túžim prísť,
z protivníka tvoj advokát je zrazu,
sám seba obžalúvam, nenávisť
sa s láskou dáva vo mne do zápasu.
Prešmykol sa mi lupič do chalupy -
chcem lúpiť s ním. Tak horkosladko lúpi.

43

Čím viac mi klipká, tým viac vidím okom,
pretože cez deň hľadím do prázdna,
zato keď spím, ty v mojom sne si skokom -
tvoj temný jas je nad nejasnosť dňa.
Ty si tieň tieňa - rozjasňovač temna.
A tobôž by ten tvoj tieň jasnému
Dňu pridal jas, keď jeho jasnosť jemná
Tak rozžiarila slepým očiam tmu.
Viem, bolo by to pre zrak požehnanie
Uprostred živého dňa uzrieť ťa,
Keď v mŕtvej noci už tvoj tieň tak planie,
Že slepota je k nemu upretá.
Niet ťa - deň v noc sa zmení neľútostne.
Z noci je deň, keď zjavíš sa mi vo sne.

44

Byť myšlienkou, byť duchom bez mäsa -
a s krutou diaľkou čas viac nesúvisí.
Pokorím priestor, hravo vznesiem sa,
len blesk - a zrazu budem tam, kde si ty.
Čo na tom, že by som stál na útese
na konci sveta, sám a bez teba?
Zmyslím si - a už myšlienka sa nesie
za tebou cez moria a podnebia.
Myšlienka nie som. Myseľ bolí ma,
že nepreletím k tebe ponad míle.
Len zem a voda pozliepali ma,
musím ťa čakať, plakať z dlhej chvíle.
Dva moje živly. Vďaka nim sa stal
zo mňa prúd sĺz, ten ťažký, mokrý žiaľ.

45

Dva ďalšie živly užijú si služby
na cestách k tebe a na cestách späť.
Vzduch mojej myšlienky a oheň túžby
tak chodia stále, sú, a zas ich niet.
Keď tandem rýchlych živlov vyberie sa
s posolstvom nežnej lásky na tvoj prah,
môj život do melanchólie klesá,
dva živly bez dvoch ležia na márach.
Až to zas celú bytosť zo mňa spraví,
keď navrátia sa rýchli poslovia
a správami o tvojom dobrom zdraví
a kráse spokojne ma oslovia.
Nie je to pre mňa dlhým pookriatím.
Zas vyšlem ich - a na máry sa vrátim.

113

Odkedy nie sme spolu, zrak mám v duši,
len duša sprevádza ma po svete.
Oči sú otvorené, kto však tuší,
že vidia menej ako zavreté?
Ich pohľad totiž nedoručí
nič zvonku - vtáka ani kvetinu.
Netráp dušu, že sa nepoučí -
ona má svoju vlastnú vidinu.
Keby aj prepadla k nej cez sietnicu
nejaká hrôza a či veleba,
horu či more, vranu, holubicu,
deň či noc - všetko zmení v teba.
Som plný teba, viac sa nedá azda -
tak moja verná duša zmysly stráca.

Prepisovala som to ja, tak rešpekt! :D
 

3 people judged this article.

Comments

1 duko duko | 13. february 2011 at 23:22 | React

Krásne :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement