March 2010

Pablo Neruda - Je ráno plné búrky

5. march 2010 at 16:32 | Tempera |  Poems
[Má ešte niekto záujem o poéziu? Veď každý sa zaujíma len o Disney channel... Ale ak by sa taký niekto našiel, nech číta ďalej... Nie som si istá, čo chcel autor vyjadriť týmito veršami, možno na to ešte nie som zrelá. Ale veď to príde časom. Snáď. V to dúfam...]


Je ráno plné búrky
v srdci leta.

Jak biele šatky na rozlúčku letia mraky,
v cestovateľských rukách vietor nimi zmieta.

Na naše zaľúbené ticho búšiace
nespočetné srdce vetra.

Orchestrálne a božsky pomedzi stromy bzučiace
tak ako jazyk plný vojen a spevného znenia.

Vietor, čo v náhlivom lupe unáša opadnuté lístie
a pulzujúce šípy vtákov zvádza na zlé scestia.

Vietor, čo ho zráža do naklonených ohňov,
do hmoty bez váhy, do vĺn, na ktorých nie je pena.

Triešti sa a norí objem svojich bozkov,
bojujúc v bránach do letného vetra.

Vedia tí ľudia, čo znamená téma Ekológia???

3. march 2010 at 21:03 | Tempera |  Everyday
!!!

Viete čo? Konečne vyjadrím svoj názor o niektorých veciach, ktoré ma výnimočne dnes vytáčajú do nepríčetností.

Nechápem, keď niekto spraví článok o milej pseudocelebritke Miley Cyrus o tom, aká je úžasná a neopakovateľná a pošle ho ako článok do témy týždňa. To na to však nie je to najhoršie. Téma týždňa totiž znie EKOLÓGIA!
A slečna Cyrusová zamorila náš pokojný svet aj toaletným papierom s jej krásnym ksichtom. Nie, nie sú to len zošity, školské kabele, perá, peračníky, sponky, rôzne hry, nálepky, DVD, ale aj časti oblečenia - napr. tričká, letné šlapky medzi prst tzv. žabky - ktoré by si na seba normálny a duševne zdravý človek nedal. Samozrejme, okrem malých detičiek, žijúcich ešte v rozprávkovom sne. ( Neberte to osobne).
Nestačí, že jej tvár musíme vídavať v televízii, čítať si o jej podarených kúskoch v časopisoch a bulvároch, jej hlas občas započuť v rádiách, ale už aj normálny svet je ňou zamorený ako pred pár storočiami morom.
Že vraj ne najlepšie zarábajúca teenagerská celebrita. A prečo? Pretože ju spoločnosť Disney predáva aj na posteľných obliečkach, ktoré sa kupujú ako čerstvé teplé rožky.
Mám pocit, že by si náš svet bez nej vystačil, veď naši rodičia, prarodičia nič také za "socíku" nezažili! O ničom takom nikdy nepočuli. Kebyže sa dá vrátiť späť čas, táto mládež by bola celkom normálna, nefrčala by na seriáloch Hannah Montana a neboli by závislí na veciach s hlavou predstaviteľky v úškrne nejakého trápneho seriálu.
Prečo trápneho? Veď si niekedy vypočujte tie vtipy, bonmoty, výroky, dialógy, starosti, čo tam riešia. Keď som to videla, najprv som čumela ako vymeltá, potom som sa smiala ako vymletá a povedala som si: Stačilo, prepnem to. No naša celebritka už sliedi aj na internete, tak že všetci sme z toho nadšení, pretože každý druhý blog začína obrázkom s Miley Cyrus.
A potom, že prečo cvokárne majú plno...
Čo viac k tomu dodať, je proste geniálna mladá ambiciózna hviezdička.
(Dúfam, že som vám nevohnala slzy do očí, to by ma mrzelo...)



[Ilustračné obrázky]

Avril Lavigne - Alice Underground

3. march 2010 at 20:26 | Tempera |  Music is life
[Hudba k novému filmu od rešiséra Tima Burtona, ktorý sa na všetko díva iným, pochmúrnejším pohľadom. Preto ho mám rada, je vždy iný, výnimočný, zvrátený, strašidelný. Jeho diela sú napríklad aj Mŕtva nevesta, Nightmare before Christmas, Nožnicovoruký Edward, Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet street, Charlie a továreň na čokoládu, Batman a mnohé iné. Tento rok do kín uvádza "Alice in wonderland" alebo Alica v krajine zázrakov. Bude to premietané aj v 3D verzii, na ktorú sa osobne teším. Avril Lavigne naspievala titulnú pieseň, snáď sa bude páčiť. Ja z nej mám zmiešané pocity...]


Jaromír Nohavica

3. march 2010 at 17:08
Veľmi pekná pesnička
ktorú Lumi počúva pomerne často
(dokonca tak často, že ju už vie naspamať)
Užite si to :)

Rekord? Eh... xD

3. march 2010 at 12:07 | Tempera |  Everyday
Uvažovala som, či sa zrovna toto dá pokladať za rekord, pretože v dnešnej dobe je všetko relatívne.

Optimista hovorí: ,,Pozri, až 30 návštevníkov! To sa ešte nestalo! Jupíí, poďme to osláviť nejakým hyperveselým článkom!"

Pesimista hovorí: ,,Och, 30 návštevníkov... Síce je to najviac za celú dobu, čo existujeme, ale 30 je stále málo. Pozri sa na inú prekvitajúcu stránku, koľko majú oni návštevníkov, a my máme len blbých 30! Tak že šup-šup, píšeme ďalšie články."

Myslím, že je lepšie vidieť pohár poloplný ako poloprázdny. Ale sú situácie, dni, kde to nejde. A ľudia, čo sa na všetko dívajú negativisticky, tiež existujú.
Howgh! xD

Rozladené piano

3. march 2010 at 11:55 | Tempera |  Everyday

,,A tak kráča do zabudnutia, ruka v ruke so Šťastím, ktoré si Šťastie len hovorí..."


Treba sa pripraviť na to najhoršie, na rozladené piano.
Lebo keď nastane ten okamih v realite, nebudete vedieť, čo robiť a ako zareagovať.
Či zavolať ladičovi, či sa ozvať priateľom, ktorí majú tiež piano alebo sa utápať vo falošných tónoch, akordoch, myšlienkach...

Znova píšem metaforicky v nezmysloch, och - zastavte ma niekto!

Ďalšia z možností postojov, ktorý k tejto situácii môžete zaujať je nechať to tak. Nechať zapadať prachom, nemyslieť na klavír, nemyslieť na klávesy, struny, kladivká, pretože vy ich už nepotrebujete.
Ale po čase príde myšlienka - neopravilo sa to samo?
Znova si sadáte k nástroju, ticho otvoríte poklop, letmo sa dotknete jednej bielej klávesy spomedzi ostatných a opäť vám zahučí v ušiach stratená hudba. Falošné C-é. Síce to nie je správne, dotknete sa aj iných kláves a skúšate hrať. Popritom prídete na to, že aj tak vám to chýbalo a nemôžete bez toho žiť.
Tak že sa vraciame znova k variante, kde voláme ladiča. Áno. Ten napraví všetky chyby a my sa môžeme vytešovať zo správne znejúceho radu tónov, inak nazývaného aj skladba.
...
...
Ale...
Nestraší vás v noci otázka, že sa to stane znova?

And so I...

2. march 2010 at 21:14 | Lumi |  Poems

And so I cut my lips
To erase your kiss
And so I close my eyes
To prevent it from seeing your smiles
I can wash my hair
To feel fresh air
You already broke my heart
But there is still one part
That will be yours
4ever

Vĺčko tĺčko :)

2. march 2010 at 20:00 | Lumi |  And other things
Vlci...
Aké nádherné stvorenia.
Oddávna o nich vznikali príbehy,
o tom ako náháňali bezbranných ľudí v zasnežených lesoch
Ale aj o tom ako vlčica zachránila malého chlapca svojím mliekom.
Vlci sú pre mnohých symbolom dravosti a sily
hoci je fakt že sú jedny z najplachejších zvierat v prírode.

Teraz niečo málo faktov o týchto zázračných stvoreniach:


  • Vlčia smečka vzniká väčšinou okolo Alfa páru a vzhľadom k tejto skutočnosti sú smečky niečo ako naše ľudské rodiny. Aj keď staršie mláďatá niekedy na čas opustia rodičov keď majú nový vrh zvyčajne sa vrátia a znova žijú všetci spolu. Smečka sa väčšinou rozdelí až na tretiu zimu po prvom vrhu pretože mláďatá z neho sú už dospelé a začnú si hľadať partnerov.
  • Lov vlci strávia lovom až jednu tretinu svojho života a sú k nemu dokonale prispôsobený. Korisť dokážu ucítiť až na 5 kilometrov a pri jej hľadaní je schopný nachodiť stovky kilometrov. Počas sledovania môže okamžite vyvynúť rýchlosť 60 km/h a vlci pri kolektívnom love dokážu uloviť korisť vážiacu 500kg.
  • Medzi ich korisť patrí: vysoká zver ale v čase núdze všetko čo im neutečie, neupláve alebo neuletí.

Písať sa nedá naučiť

2. march 2010 at 13:00 | Tempera |  And other things

Písať sa nedá naučiť

[Článok je od Františka Gyárfáša pre časopis Knihy a spoločnosť. Zaručene má pravdu a preto to chcem mať na blogu.]

Keď som bol malý, myslel som si, že v knihách sú zaznamenané príbehy. Slová som si nevšímal. Netušil som, že príbeh je iba Ariadnina niť, vedúca čitateľa džungľou myšlienok, opisov a dejov. Hneval som sa, že ma Verne zdržuje ichtyológiou a Hugo architektúrou. Väčšinu úvah som preskočil. Ale aj deti vnímajú myšlienky. Len musia byť ľahučké: Malý princ.
Dospelosťou čítanie stráca krídla. Knihami kráčame, slovo za slovom. Prebárame sa do myšlienok, blúdime v nejasných významoch, zaspávame pri dlhých súvetiach. Cez tú blízkosť, prácnosť a pomalosť sa čitateľ dostáva k autorovi na vzdialenosť slov.
Stvoriteľ a mág aj kritik s povolením zabíjať
Kniha je odpoveďou na mnoho nevyslovených otázok. Príbeh, ak si ho nezamieňame s realitou, je metaforou zhmotnenou do obrazov. Čitateľ sa o to nemusí starať, ale autor by mal vedieť, či aspoň tušiť, akú metaforu oblieka do slov. Aby vedel, až začnú postavy medzi sebou zápasiť, na koho strane je pravda a spravodlivosť. Pretože v knihách, podobne ako v živote, sa nedá spoliehať na víťazov.
Autor musí byť filozof, architekt a šperkár zároveň. Musí vedieť, prečo príbeh vzniká. Musí dbať, aby mal nápadnú fasádu, lákavý vchod, logické chodby, vedúce do vzrušujúcich komnát.
Musí ovládať každý detail. Starostlivo vyberať slová. Neopakovať rovnaké, ale ani nevyťahovať príliš bizarné či neznáme. Musí zvážiť každú vetu. Počúvať vnútorným sluchom, ako znie. Sama, ale aj v susedstve ostatných. Či jej rytmus nie je prirýchly alebo pripomalý. Písanie je šperkárstvo z gramatiky. Slová, z ktorých skladá knihy, sú často úplne prosté: "Oceán moře."(Baricco). "Slová, slová, slová." (Shakespeare).
Autor zároveň tká koberce významov. Zakladá pasce, krásne prepadliská a zároveň myslí na cestu ďalej. Nasvecuje detaily, aj ukrýva tajomstvo v prítmí. Privádza hrdinov včas na správne miesto a dbá, aby sa ostatní cítili dobre kdesi inde a neprekvapili postavy in flagranti.
Sleduje zmysel slov, váhu viet, úplnosť odstavcov. Hľadá a objavuje nečakané, neplánované významy. Zvažuje mimovoľné dôsledky. Nevhodné neúprosne odstraňuje. Žiaducim udeľuje výnimky. Vtedy sa z autora stáva prvý čitateľ. Kritik s právom zabíjať slová.
Bez pravidiel, ale pôsobivo
Je mnoho podôb pisateľského majstrovstva. Povestné sú prvé vety: "Ráno sa kotolník zobúdza s takou nenávisťou v duši, že mu ani jesť nechutí." (Pišťanek) Alebo: "Nejapnost není můj obor." (Valéry)
Sú texty naplnené takou vizuálnou silou, že na ne nezabudnete: "Trimin sa raz zhulil a pocítil nutkavú potrebu kúpiť si koberček. Ktosi ho doviezol pred IKEA a odišiel. Triminovi sa začalo zdať, že je u niekoho na rozsiahlom večierku. Nechápal, čo sú to za ľudia, keď majú za kuchyňou ďalšiu kuchyňu a za ňou ďalšiu, a ani za treťou kuchyňou nie je kúpelňa, ale zase kuchyňa. Keď sa prepracoval do obývačky, uľavilo sa mu. Ale nie na dlho, pretože za obývačkou boli zase iba obývačky. Trimin sa spamätával z toho zážitku dlho a veľmi bolestne. Vyjadril sa v tom zmysle, že peklo si odvtedy predstavuje ako nikdy sa nekončiaci detský kútik v IKEA." (Matkin)
Literatúra nemá pravidlá. Smie sa v nej filozofiou hovoriť o sexe. "Svatý Jeroným ve čtvrtém století naprosto zamítal myšlenku, že by Adam s Evou v Ráji souložili. Jan Scotus Eriugena, velký teolog devátého století, takovou myšlenku naopak připouštěl. … To, co mu připadalo neslučitelné s Rájem, nebyla soulož, ale vzrušení." (Kundera) .
Príroda sa stáva politikou. "Nevím, jaký smysl by mělo plkat tu ještě o jablkách. Tráva, kterou se ještě před pár lety dalo kráčet vzpřímeně, stala se zatraceně nízkou." (Vaculík)
Filozofia schovaná do detektívky: "Pane, to já znám, lidé překračují všechny možné zákony a nařízení. Komisař mávnul rukou. - Já bych se nedivil, kdyby porušili i přírodní zákony. Lidi jsou velká pakáž, pane. Nu, dobrou noc; ono to zebe." (Čapek)
Poézia tečúca v próze: "Třicet pět let lisuji knihy, umazávám se literami, takže se podobám slovníkům, kterých jsem za tu dobu slisoval jistě třicet metráků, jsem tedy džbán plný živé a mrtvé vody, stačí se mi maličko naklonit a tečou ze mne samé pěkné myšlenky." (Hrabal).
Krása textu môže byť reflexívna, obrazná či poetická. Môže ňou byť dramatický dej okresaný na dreň.
Nezáleží na tom, či sú myšlienky v knihách sofistikované, alebo prosté. Podstatná je originalita, novosť, zaujímavosť, elegancia, a hoci sa hrozíme každodennej devalvácie tohto slova, aj múdrosť.
Neprežívajú, ale vymýšľajú, blúznia a plahočia sa
Aj keď na to často zabúdame, spisovatelia svoje diela neprežívajú, ale vymýšľajú. Keďže sú radi nediskrétni, dozvedáme sa od nich, ako píšu. Sú to príbehy, v ktorých sami hrajú hlavné postavy.
Možno najslávnejší príbeh o vzniku literatúry napísal veľký mystifikátor, spisovateľ a básnik Edgar Alan Poe. Detailne, až inžiniersky popisuje vznik svojej básne Havran.
Poe demonštruje chladnokrvný, miestami až cynický prístup staviteľa k básni. "Hodlám prokázati, že jeho skladba nevděčí na žádném místě náhodě nebo intuici - že celé dílo pokračovalo krok za krokem až k závěru s přesností a strohou důsledností početního úkolu." Poe detailne popisuje, ako racionálne vyberal najúčinnejšie emocionálne prostriedky: krásu, smútok, smrť milovanej ženy, opakujúci sa refrén, jeden tón.
Hoci nikto okrem autora nie je v procese tvorby prítomný, mám pochybnosti o pravdivosti jeho výkladu. Zdá sa mi príliš deduktívny. Z výsledku odvodzuje cestu. Pripomína konštruktérov hollywoodskych blockbusterov či nemeckých populárnych piesní.
Bez podvedomia, jeho mimozmyslovej účasti na tvorbe sa nedá tvorivo písať. Pretože by to zvládli aj stroje.
Omnoho populárnejšia a lepšie zodpovedajúca očakávaniam je opačná legenda. Autor, hnaný vnútornými besmi, často posilnenými halucinogénmi, zo seba chrlí prúd slov. Dosť bolo cenzúry rozumu, kričia apoštoli podvedomia, alebo, ak chcete, nadvedomia.
Surrealisti, Kerouac, Ginsberg, Richard Müller, tí všetci nedajú na podvedomie dopustiť. Možno to platí na začiatku tvorby. Na poblúznenie inšpiráciou. Avšak neskôr, po stovkách hodín v samote pracovní väčšina autorov potvrdzuje skromnejšiu, triezvejšiu a vierohodnejšiu verziu tvorby.
Dá sa písaniu naučiť?
Keby existovala jednoduchá odpoveď, musela by znieť: Nie.
Naučiť sa písať by v prvom rade muselo znamenať naučiť sa myslieť, vydolovať zo seba porozumenie svetu, ľudskému údelu, sebe samému. Pochopiť, čo je láska a prečo je nenávisť. Ako sa z podliaka stane hrdina a z nesmelého mladíka vrah.
Naučiť sa písať by znamenalo naučiť sa vymýšľať príbehy podobné ostatným, pretože bez podobnosti by im nikto nerozumel, a zároveň vložiť do tých príbehov čosi nové. Nečakaný úskok čierneho koňa, po ktorom sa biely kráľ s víťazstvom na dosah rozplače.
Znamenalo by to naučiť sa vyberať slová a skladať ich zrozumiteľne a inak. Spájať vety spôsobom, ktorý čitateľ odlíši a nazve štýlom.
Vedieť písať znamená mnoho ďalšieho. Pokoru, trpezlivosť a sústredenosť. Hodiny, dni a týždne osamote nad prázdnym a neskôr popísaným papierom, či dnes už textovým súborom. Znamená myslieť na text vo dne v noci. Pri jedle aj v spánku. Znamená ovládať mnoho drobných úkonov, ktoré nenahradia originalitu, ale zvýraznia perly a odstraňujú vady.
O procese tvorby vzniklo mnoho literatúry. Autori, nielen tí najlepší, ale aj priemerní či bezvýznamní, poznajú dôverne proces písania. Dalo by sa povedať, že zo všetkých skúseností túto poznajú najlepšie. Mnohé z toho, čo o tom napísali, sa stále opakuje: "Píšte. Čítajte. Škrtajte." Mnohé je banálne či triviálne. Avšak často sa objavujú aj fascinujúce pravdy. O potrebe písať, o umení písať, aj o pokore písať.
Začnem tou najlepšou, akú poznám. Napísal ju Stephen King, fascinujúco úspešný spisovateľ, ktorého knihy sa doslova vyvažujú zlatom. Kingove knihy som do objavenia jeho autobiografického návodu na písanie nevlastnil ani nečítal. Uprednostňujem iné príbehy. Avšak jeho kniha O psaní. Memoáry o řemesle obsahuje taký skvelý zoznam návodov a pravidiel, že je pôžitok ich čítať.
"Piš za zavřenými dveřmi,
přepisuj s dveřmi otevřenými."
"Abyste mohli psát, nezbude Vám, než si vyrobit vlastní skříňku na nářadí a pak si vypěstovat svaly tak silné, abyste ji mohli nosit všude s sebou."
"Zabijte své miláčky." (King)
Ďalším úspešným autorom, píšucim o písaní, je Ray Bradbury. Jeho Marťanskú kroniku považujem za takú skvelú knihu, že som si ani nevšimol, že to je science fiction. V knihe ZEN a umění psát píše: "Uháněj, klidně stůj. To je lekce ještěrek. Pro všechny spisovatele. Pozorujte téměř každého tvora, který přežil, a uvidíte totéž. Výskok, běh, strnulý klid. … Veškeré umění, velká i malá, jsou eliminací zbytečného návrhu ve prospěch zhuštěného prohlášení. Umělec se učí, co vynechat."
Na dôležitosť detailu upozorňuje majster fejtónu Ludvík Vaculík: "Předně by měli přesně cítit význam každého slova: naše republika byla rozvrácena nikoli díky nebo zásluhou KSČ, nýbrž její vinou."
Krvavé oči, prázdna myseľ a pocit úľavy
To všetko sú veľkí autori, zaštítení vlastným dielom. Adept písania, či už z neho bude génius, alebo zatrpknutý či cynický novinár, nemá podobnú skúsenosť. Nevyhral zúfalý boj so zavretou mysľou, nezvykol si na strach z prázdnej strany. Nepozná eufóriu z dokončenej knihy.
Ešte nevie, prečo je úľavou dvadsiaty raz opravovať tú istú vetu. Nepochopil, že môcť meniť napísané znamená byť aspoň pre túto chvíľu z dosahu rozmarov svojhlavých múz.
Moderný svet, pripravený vyplniť dopyt trhu, vytvoril nový odbor creative writing. Učí v ňom písať. Učitelia môžu byť (a často aj sú) majstri tohto povolania. Skúsení autori ako Baricco, či u nás Mila Haugová. Ale nie je to podmienkou.
Škole písania venoval Michal Viewegh jeden zo svojich mnohých posledných románov Lekce tvůrčího psaní. Všeličo sa v ňom dozvieme. Napríklad, že psaní je především posedlost psaním. A varovanie, že majstrovstvo sa nedá od nikoho naučiť.
Nedávno vyšla učebnica Markéty Dočekalové Tvůrčí psaní pro každého. Jak psát pro noviny a časopisy, jak vymyslet dobrý příběh, praktická cvičení. Je to učebnica, pokúšajúca sa preniesť do knihy fluidum seminárov, ktoré autorka už roky vedie.
"Učebnice kamarádská a lidská,
která se stane Vaším každodenním rádcem a pomocníkem." (Dočekalová) Prvý cieľ sa, myslím, podaril. Ten druhý nie, ale priznajme si poctivo, máloktorú učebnicu si tovariši pribaľujú na cestu.
Ako to už v škole býva, knižka si vzala veľké sústo a témami iba preletí. Ak niekto s písaním naozaj začal a túži vedieť viac, odporúčam Kinga.

Najkrajšia vzbura proti vlastnému osudu
Aj keď to autori málokedy priznávajú, písanie je nevďačná drina. Človek pri nej trávi nekonečné hodiny v absolútnej samote s brániacim sa rozumom, s jedinou istotou, že po pár hodinách sa budú cítiť vybrakovaní ako odsťahovaný byt. Výsledok je vždy neistý, podobný trénujúcemu atlétovi. Ale ten má aspoň stopky či centimeter. Jediný sprievodca píšuceho autora sú zúfalé pochybnosti.
Sláva, obdiv druhého pohlavia, či bohatá odmena sú v nedohľadne a často sa nedostavia vôbec. V blízkosti sú iba jemu podobní, s rovnako krvavými očami a prázdnymi rečami. Pretože oni tiež všetko vložili mlčiacemu papieru. Keby sa niekto autora opýtal, či to stojí za to, argumenty hovoria proti.
Ale autor odpovie: Áno. V krátkom podnikaní s istým koncom, ktorému hovoríme život, sú písanie, kreslenie, skladanie muziky najväčšou vzburou proti determinizmu zrážajúcich sa atómov. Sú hodnotou, ktorú za nás nikto nevyrobí. A ešte, keď sa to podarí, pribudne krásy.

Muse - Knights of Cydonia

2. march 2010 at 12:46 | Temperka |  Music is life
[Jedna z ďalších úžasných piesní od Muse. Táto je síce trocha stará, ale stojí za to. Touto piesňou sa začínal aj ich koncert, teraz neviem ktorý xD, ale proste bola prvá.]