August 2010

Dni sú zrátané alebo pravdepodobne posledný augustový článok

31. august 2010 at 12:16 | Guess who |  Everyday
note
Včera:
Ach! jedno veľké ach. Nemám sa k tomu ako inak vyjadriť. Dnešok je totálne nahovno. Jasné, možno to ešte Brm vylepší, ale moja dementná nálada v pokoji chcípne až na ďalší deň. Fuck of!! Ja to nechápem, ako môže mať človek ako ja takúto podráždenú náladu. Už sa neudržím a na každého štekám ako zmyslov zbavená.

Dnes:
Absolútne nič sa mi nechce. Akurát tak nutnosti, ako je natrieť rožok rybičkovou pomazánkou môjmu mladšiemu bratovi, pustiť mu rozprávku, ustlať si posteľ, osprchovať sa (ako ja mám rada teplú vodu!) a iné nepodstatné hlúposti. Ledva tu píšem, tak sa mi nechce. Iba by som si ľahla, prekrížila si ruky na hrudi a čumela do blba dlhšie ako inokedy. RPG sa mi absolútne nechce písať, nehovoriac o pokračovaní príbehu, ktorý má (tlieskajte) názov (aj keď tam vôbec nesedí), že "Pohľady v črepinách". Pche xD
Ale posunula som sa vyššie v gitarovom svete - našla som pieseň, čo by som chcela vedieť vybrnkať. The Who - Behind blue eyes. Prespievali to aj Limp Bizkit, či ako sa to píše, ale originál je originál... Či? xD Posúďte sami. Nanešťastie, je to fest ťažké a bude mi to trvať... mhm... mesiace(?), kým to budem ako tak vedieť. Zlatá Hey there Delilah! xD

Škola. Nová. OMG. Nie, ešte ma nechytá panika, to bude vo štvrtok ráno, keď pre mňa príde Brm a pôjdeme spolu peši na druhú stranu mesta. Juchúú! Prosím, prosím, len nech sú ľudia v triede normálni, nič viac si neželám xD Musím brať, že namyslené pipky sú všade, ich populácia sa pravidelným vysielaním Hany Montany zvyšuje rýchlejšie ako ľudí chorých na nádchu v tomto kúzelnom počasí, ale nech ma radšej ignorujú, akoby mali do mňa drbať tie ich sprosté reči a za rohom ma ohovárať úplnými kravinami. Okej, to som trocha popustila uzdu fantázii, ale ja môžem, ja mám diagnózu! xD

Každý píše o tom, ako končia prázdniny, ale ani si neuvedomujú, že keď niečo končí, vzápätí aj niečo nové (a možno aj lepšie) začína. Jasné, školské dni majú isté negatíva - skoré vstávanie, testy, úlohy, učenie, učiteľky, atď. atď. - no dá sa to zmiesť pri pomyslení na tie dobré veci. A furt môžete prestať študovať. xD Veď povinná školská dochádzka je v našom štáte 10 rokov, a keď vás škola omrzí, pokojne prestaňte do nej chodiť. Ale pochybujem o správnom chode vášho života. :) Každá minca má dve strany.

Videli ste to, čo sa stalo v Devínskej Novej Vsi? Ľudia, to celá americká kultúra prechádza k nám? Ešte som nepočula o prípade takejto streľby na Slovensku. Psychicky narušený človek zničil životy mnohým a nakoniec ukončil ten svoj. Ale, prečo to spravil? Viedla ho k tomu len šialenosť? Na streľbu nemá dôvod nik...

Už by som mohla končiť, čítať toto je horšie ako čítať... mhm... zloženie toaletného papiera.
Au revoir, Tempie

Life? Are you serious?

24. august 2010 at 12:41 | Guess who |  Everyday
Little Pieces of Heart
(ten obrázok som fotila sama!!)
Dnes som mala ísť do Trenčína. Dohadovali sme sa tak s Brm už pred asi dvoma týždňami, ale jej na to rodičia prišli a nechceli ju pustiť. Ale to je iný príbeh, pretože oni si mysleli, že ide preč s chalanom xD A pritom som to bola len ja, heh xD No ale vráťme sa k dnešnému upršanému dňu - nikam nejdem. Trip sa ruší kvôli nevhodnému počasiu (Brm určite chcela robiť fotky a s týmto potupným svetlom, čo preniká cez hustú prietrž mračien, by všetky vyzerali fádne), financiám (nie je to problém, ale ešte dnes si možno stihnem vypýtať na "zmrzlinu" xD) a tým, že keby sme tam aj prišli, budeme celé mokré a neoplatilo by sa nám to. Ale, prekladáme to na zajtra či pozajtra. Tentokrát to musí vyjsť.

Ako to vyzerá s tou kvázi rozpísanou dlhšou poviedkou? No, nič úžasné. Kým som napísala prológ, bavilo ma to a teraz som znechutená tým, že veci, čo som napísala u babky vo Worde 2007 mi nejde otvoriť doma v 2003-ke. Štve ma to, lebo som tam mala koncept na začiatok prvej kapitoly, wr. Ale babka sa prihlásila na Skype, možno sa mi podarí svoj materiál získať xD

Dočítala som Búrku od Shakespeara. Až teraz som si ale plne uvedomila, ako ostatným môžem vyznieť divne, keď čítam niečo také... Bola som vonku s Brm, ona sa hrajkala na mojom mobile a ja som si zatiaľ vytiahla vyššie spomínanú knihu. Ľudia chodili okolo - veď sme sedeli v "parku" - a bolo mi jedno, čo si o mne myslia. Ale sklamala(?) ma reakcia dvoch pubertálnych machov, ktorý sa s veľkou pravdepodobnosťou uškŕňali na mne a mojej knihe. Bifla, bla, bla, bla... No je to príjemné? Nie. Ani sa nečudujem, že práve toto ľudí odradí robiť veci, ktoré majú radi. Blbý výsmech od tupých hláv. A som to zabila, keď prišiel O, priateľ Brm: "Zachránil si ju pred Shakespearom." Lebo som jej nahlas čítala úryvky z toho a vyzerala, že ju to nudí a že sa jej chce spať xD Nečudujem sa jej, veď môj hlas, ech, a ani ju za to neodsudzujem, veď každý má rád niečo iné a ja som divná xD

Mám šikovnú babku, poslala mi to xD Takže sa budem ďalej zabávať písaním o tragédii života xD Ale mám problém - neviem vybrať najlepšie meno pre hlavnú postavu. Dúfam, že sa to poddá... xD

3 dejstvo, 3 výstup

CALIBAN (zotročený a znetvorený divoch):
Neboj sa. Ostrov je vždy plný zvukov.
Tých sladkých nápevov, čo neublížia.
Často mi hudie tisíc nástrojov
alebo hlasov rovno do ucha -
prebudia ma a znova uhojdajú
do sna. A potom sa mi sníva, že sa
oblaky otvárajú, z nebies ma
kropí dážď perál. Keď sa zobudím,
znova si túžim privolať ten sen.

Nechápem, prečo mi nejdú pridať videá do článku. Milujem hudbu a pchám ju všade, kde sa dá. Štve ma to, lebo musím dávať len odkazy. Sama osobne si myslím, že je pohodlnejšie, keď sa video zobrazí pri článku a nemusí sa chodiť na youtube, ktorý sa vám otvorí v novom okne. Ale ono to je jedno xD
Na dnes mám... viem, že túto kapelu som sem už dávala, ale toto je ďalšia ich pecka z nového albumu. A ten klip!! 30 seconds to Mars - Closer to the edge.

World Peace,
Tempie

Pablo Neruda - Do svojho smrtiaceho plameňa

23. august 2010 at 10:53 | Temp |  Poems
Fire sunset

Do svojho smrtiaceho plameňa zahaľuje ťa žiara.
Zahĺbená, bolestivo bledá, takto vystavená
oproti starým špirálam súmračného šera,
ktoré sa okolo teba vinie.

Nemá, priateľka moja,
samotná v samote tejto hodiny smrtí
a životmi ohňa naplnená,
ty číra dedička zničeného dňa.

Zo slnka strapec padá do tvojich temných šiat.
Obrovské korene noci
odrazu rastú z tvojej duše
a veci v tebe ukryté von sa nevracajú
tak, že národ belasý a bledý,
sotvaže z teba zrodený, sa živí.

Och, veľkolepá a plodná a podmanivá otrokyňa
z kruhu, čo v čiernom a zlatistom sa strieda:
vzpriamená, snaží sa o výtvor a má ho, taký živý,
že opadajú jej kvety a smútku je plná.

Poviedka "Pohľady v črepinách" - Prológ

18. august 2010 at 21:55 | Tempera |  Our stories

Prológ

Nápad sa zrodil jednoho večera, skoro ako všetko, čo som kedy napísala. Chcela som niečo, čo by pokračovalo a toto je práve tak, ako som chcela. Všetko som napísala ja, tak že logicky sa na to vzťahuje autorské právo. Enjoy it.
Pub



All around me is... fear

18. august 2010 at 15:46 | Temperka |  And other things
Fear

Strach. Napadlo mi, že by som mohla opäť raz po čase napísať článok na tému týždňa. Nechcem o ňom písať definične, myslím, že na to sú iné stránky, napr. wikipedia. Všetko vám vysvetlí, čo sa deje v mozgu, keď sa bojíme. Ja sa chcem skôr pozrieť do seba, aby som si neskôr mohla povedať: "Hej, veď v tom nie som sama, viac ľudí má obavy z toho istého." My personal fear. Aj keď tie moje "strachy" sú viac-menej nelogické, bláznivé a netypické. Utvárané z urýchleného záveru a z nepoznania skutočností.

Jedného slnečného dňa, keď sme boli na dovolenke v Grécku, na prvej dovolenke, kde sme šli lietadlom, sme sa prechádzali cestou na pláž. S bratom sme pohľadom narazili na svorku lenivých, vychudnutých, prašivých psov. Samozrejme, nepredpokladali sme, že sa nám niečo môže stať, keď sa priblížme na pol metra od toho prvého. Ležali tam a ledva zdvihli hlavu, keď sme ich prišli pozrieť.
Niečo sa však stalo.
Zaraz sa psy(i) postavili na všetky štyri, začali vrčať a neviem prečo, rozbehli sa za účelom na nás zaútočiť. Zvláštne, teraz keď si na to spomínam, neviem, čo sme spravili, že takto zareagovali... Ale našťastie v nás zafungoval pud sebazáchovy a ani neviem ako, ocitla som sa na múriku, kam som vyskočila, aby ma tesáky psov neohrozili. Popritom som si oškrela kožu na nohe. Nepamätám si, kam šiel brať, no pravdepodobne sa šiel ukryť ku rodičom, ktorí nás nasledovali a boli asi tak dva metre za nami. Pamätám si, ako ich otec potom odstrašil, aj keď netuším, ako sa mu to podarilo. Ale už od mala viem, že psy(i) vedia vycítiť strach, aj ten ľudský a možno si len chceli dokázať, že toto je ich teritórium a že do neho nikto cudzí nesmie.
Zanechalo to vo mne blok ku psom. Aj predtým som sa ich bála, ale táto situácia všetky predsudky vygradovala. A chudák môj brat, bude mať traumu do konca života... Možno za to môžem ja, možno som tomu psovi stupila na chvost, ktorý som si nevšimla. Ale je to dávno, moje spomienky zbledli, aj keď na to hlavné asi nezabudnem nikdy.

To je prvá, relatívne opodstatnená fóbia.
fear too
Druhú, no, ani neviem, či je dobré ju tu spomenúť. Týka sa to... citov, omáčky, ktoré ja osobne nemám rada. Nechajme to tak. Aj keď... mám pocit, že v dnešnej dobe sa veľa ľudí bojí... nielen zamilovať. A prečo? Sklamanie? Prílišná dôvera v "cudzieho" človeka? Príliš ťažká téma na dnes, ale rada by som sa k nej ešte niekedy vrátila (ak vymyslím nejakú svoju teóriu xD).

Bojíte sa niekto hmyzu? xD Také to s krídlami, čo lieta okolo vás, pije vám krv, bzučí, je to škaredé na pohľad, chlpaté s veľa nohami a niekedy to je aj jedovaté? xD Hm, tak to sme dvaja! xD Vlastne traja, aj Lennie sa počíta. xD Ako to, pre boha, niekto môže zjesť? Jasné, má to veľa vitamínov, bielkoviny, nikoho za to neodsudzujem, ale... nevidíte TO, ako sa to skrúca na panvici? Nevidíte, že ešte to niekedy pohne krídlami?
Rozhodne mám z toho strach a odpor tiež. Nadáva sa nejak fóbii z kliešťov? xD Tie nenávidím dosť na to, že aj keď nemám s nimi skúsenosť, bola som skľúčená a celá bez seba, keď jedna kamarátka v tábore mala jedného na zadku xD Hej, na zadku xD A ako som pišťala, keď mi vyliezli mravce z kabele, či sa mi usadili v bunde! xD

Dobre, dá sa písať aj o globálnych fóbiách, ktorou je napr. strach z konca sveta a pod., ale na dnes som tu už povedala viac ako bolo potrebné a mám chuť už len napísať: Nebojte sa, je to len ___! (a doplňte si sami) xD
/pictures from deviant/

Out of business

17. august 2010 at 0:27 | Hádaj, kto |  Everyday
way out
Príliš zaujatá. Blbá.Som ja.

Každopádne by som mala ísť spať, možno to do rána prejde. A ak nie, môžem si gratulovať, mám ďalšiu diagnózu na svoj dlhokánsky zoznam.
Čo robím o takomto čase ešte hore? Ani sama neviem. Možno len nechcem zostať sama. Ahá, jasné, nie som sama, vedľa mňa fučí a fuňí môj brat a je tu aj plyšová ovca. Och, som nemožná, že na takéto dôležité osobnosti môjho života zabúdam.
Ale pravda je, že pár ľudí mi naozaj chýba.

Vždy keď píšem článok na blog o svojom živote, je to písané v depresii. A keď nie v depresii, tak v polodepresii. Nechápem sa. Netreba písať články pod návalom emócii - u mňa návaly emócii?!? - lebo sa za to dosť často dá len hanbiť. Presne tak.

Ani neviem, čo za nezmyselné vety to tu splietam. No má to nejakú logiku?

A kým vôbec pozliepam dokopy nejaký článok, prejde ďalších pár minút, čo bude jedna ráno a to už fakt nemusím ísť spať. Veď čo, spánok je pre tých, čo potrebujú snívať... a oddýchnuť si.
Wr. Žiarlim. Aj ja chcem spať. Pokojne ležať na nadýchanom vankúšiku, čuchať príjemnú aviváž a pritom snívať o... snoch. :)
Normálne som sa nabudila, dobrú noc.
Ešte ďajaký SONG, čo bol prvý po ruke xD
/picture from deviantart/

Ako vás okolie znova uistí v tom, že je to správne tak, ako to je

15. august 2010 at 21:24 | Temp |  Everyday
Empty inside
Prišla som naspäť domov z Tatier. Bol to typicky nezaujímavý rodinný výlet, ale nejde mi o to, aby som to tu zbytočne rozpitvávala. Nechce sa mi a ani to nie je také zaujímavo nezaujímavé.
Ide o to, že... keď sme šli, začínala ďalšia z tých katastrofálnych búrok, čo spôsobujú záplavy. Nanešťastie na Donovaloch uzavreli priechod, čo znamenalo, že sme sa museli vracať naspäť do Ružomberku a odtiaľ domov. Príjemné. Dĺžka cesty sa pretiahla o... polovicu?
Ale keď sme šli tam, normálne sme prešli cez všetky miesta, ktoré boli po ceste. Nikde sme nezastavovali, počasie vyšlo, aj moja nálada nebola hlboko pod bodom mrazu. No cestou naspäť, bola som šťastná, keď som si mohla nasadiť slnečné okuliare, aby ma nikto, NIKTO nevidel...
Tak že môžem úspešne prehlásiť, že osud ma opäť zachránil od momentu, kedy by som dýchala iný vzduch. Mohla som len... skúšať rozptýliť si myseľ, čo sa aj darilo.
Ale keď sa na to dívam s odstupom času, je to lepšie. Neutopili sme sa, nehavarovali sme, možno menšie nervy boli, jedlo v motoreste otrasné, ale fakt, je to dobré.
Už len vyhrať lotto xD

(Keď že akosi mi nejde youtube video, pridávam len link na jeden song od The Kooks - Seaside. Geniálne! Síce krátke, ale geniálne!)

Aspoň, že existuje hudba a knihy, konkrétne (pre dnes) Rozum a cit od Jane Austenovej. Sám názov akoby rozprával o dvoch sestrách, hlavných hrdinkách, o ich povahách. Jedna číri rozum, druhá ruka v ruke s citmi. Je do celkom dobrá kniha, ako to spisovateľka opisuje, viem sa vžiť a komentovať situácie, ktoré sa tam striedajú. Chudák, môj otec, čo sedel pri mne xD Veď šoféroval, nemal šancu mi utiecť.

Tak, ja už nemám čo povedať. A aj keby som mala, utečie to skôr, ako si sadnem za comp...
Snažím sa tvrdo pracovať a rozmýšľať nad tým dlhším príbehom, darí sa darí, už mám skoro názov, ale zatiaľ si nerobte veľké nádeje...
Dobrú noc

Touch of beauty xD

9. august 2010 at 21:23 | Temperka |  Everyday
Ešte som zabudla povedať, že mám nové okuliare! Dokonalosť sama! Zakrývajú mi polovicu tváre, čo je pri mojej tvári plus a sú bodkované! xD A tá kabelka! Mňam :D A čo by som to bola za snobku, keby som nemala odznaky od Paula Franka za 4 evri?! (túto poslednú vetu berte ako vtip) xD
Tento obrázok znázorňuje, čo mám práve teraz doma. (Áno, záviďte mi :D)
Juchúú!

Touch of beauty

Cogito, ergo sum.

9. august 2010 at 20:24 | Tempie |  Everyday
Up in the sky
[Myslím, teda som.
(René Descartes)]

Dnes. Prídem na blog. Kukám, kukám, prečo sú všade samí upíri. Že by sa svet celkom pomiatol? Ale nie! To je len nová téma týždňa!! :D (ku ktorej sa možno neskôr vyjadrím)

Šťastná správa: Bola som v knižnici!! Konečne po dlhej dobe som vstúpila medzi knihy, nechala sa pohltiť ich vôňou a prebalmi s farebnými nápismi a požičala si osem rôznych titulov (zabúdajúc na fakt, že ma to vyšlo 3,50€ na rok xD). Mám tu Jane Austen - Rozum a cit (po česky), William Shakespeare - Sen noci svätojánskej, ( poznámka - už som vám vravela, že som zaťažená na ľúbostnú poéziu?? xD) William Shakespeare - Búrka, William Shakespeare - Ako sa vám páči, William Shakepspeare - Večer trojkráľový, Pablo Neruda - Sídlo na zemi (po česky), Pablo Neruda - 1971 a Stephen King - Podpaľačka.
Od všetkých titulov toho veľa očakávam a dnes už som stihla prečítať Sen noci svätojánskej xD Bolo to dobré! Nechcela som, aby sa city toho páriku, Hermie a Lysandra zmenili, ale stalo sa. Našťastie sa to dalo do poriadku xD Och, tak som si vtedy vydýchla! xD

Ďalej môžem spomenúť, že milujem svoju babku! :D Viete, šli sme po ulici, normálne sme pozerali, kam kráčame a zrazu sa na nás vyrúti vozíčkar, ktorého tlačí nejaký blázon nad povolenú rýchlosť. A babka skríkne: "Čo vám je*e, starí blázni!?" A za chrbtom: "Koko*Y, jak som sa lakla." No nemajte ju radi. Ešte ma aj na zmrzlinu pozvala.

Po dlhom čase mi prichádza na um, že by som začala písať nejakú rozsiahlu poviedku - story. Páči sa mi tá myšlienka, že ľudia sa vracajú na nejaký blog preto, aby si prečítali ďalšiu časť. Je to také... milé. Aj keď nie vždy je tá poviedka najlepšia, najkrajšia, gramaticky najsprávnejšia, oni ju čítajú. Ale... o čom by to bolo? Vo všetkých krátkych poviedkach som sa snažila, aby mali nejaký význam, posolstvo, aby niesla pravdu, ktorú tento svet obsahuje. Možno sa aj vydarilo, ja neviem, to musíte posúdiť vy... Na niečo prídem. Keď ma kopne múza, pôjde to raz-dva. Snáď... :)

Ale ako sa pozriete na moje rozsiahle dlhé RPG, ktoré by sa dalo rátať už ako slohovka, potrebujem písať xD Toť ukážka:

*prechádza sa. Neúnavne ako každý iný obyčajný deň prichádza tou istou prašnou cestičkou zo Slnečného údolia. Ťarcha vlastnej kabely ju dosť smiešnym pohybom nahla na jednu stranu a myšlienky, ktoré jej pripadajú ako kotva pripútaná k nohám, ju ťahá smerom k imaginárnemu dnu. Ale čo už. Nevadí. Pokúsi sa nahodiť aspoň neutrálnu tvár a ruky pre istotu schová do vačkov nohavíc. S tichým, ale hlbokým povzdychom si sadne na svoje obľúbené miesto pri jazierku a kabelu nechá, nech si robí, čo chce - čo je inak povedané, nech padne na ktorúkoľvek stranu, odvšadiaľ je (pravdepodobne ne-)schopná ju zdvihnúť. Okrem jazierka, pomyslí si neveselo a dúfa, že sa to nestane. Predstava, že práve teraz by nemohla používať ruky ju trocha otravuje, nudí sa, a tak nimi vyberie z kabele to, čo sem prišla robiť. Opäť Shakespeare a jeho sonety. Nad tými nepohrdne nikdy. Čas a opotrebovanie zanechal na väzbe knihy isté známky, preto ju s opatrnosťou otvorí na strane, kde sa začíta do čísla 87. Popritom si občas odhrnie vlasy z tváre. Treba využiť, kým je na čistinke svetlo.*

Ani sa mi to na jeden raz nenarvalo do správy v chate!! :D Veď vravím, už mám diagnózu. A 87-ku sonet som tu už dávala.


Pamätám si, že niekedy som bola na tej piesni závislá. Jasné, bolo to cca pred rokom, keď... to bolo všetko inak. Ideálny svet, svet plný ilúzii s ešte nevyvinutým vnímaním reality.
Dnes to je inak.

Lumi, chýbaš mi,
Tempie

Sny mám, už len dúfať a veriť

8. august 2010 at 22:00 | the Believer |  Everyday
so high
Leto je aj čas premýšľania o tom, čo bolo, je, a čo bude ďalej. Našla som si deň vhodný práve na dumanie nad tým všetkým a tu je výsledok.

Ustanovila som si tri prioritné ciele, ktoré chcem do piatich rokov dosiahnuť.
Je to:
+ nová gitara (ešte neviem, aká presne, musí to byť láska na prvý pohľad)
+ motorka a vodičák k nej (rýchlosť a nočné svetlá, cestovanie, to je môj sen)
+ letenka do New Yorku a jeho následná návšteva (pretože je to mesto snov a ukážkové mesto tzv. Amerického sna, ktorý sa môže, ale nemusí uskutočniť)

Moja povaha je nevyspytateľná. Občas som ohromný optimista, občas prekypujem pesimizmom ako štrúdľa jablkovou plnkou. Nálady sa mi môžu meniť, ale jedno je isté - budem veriť, že jedného dňa sa ráno zobudím, sadnem si k svojej čerstvo naladenej gitare, trocha si zabrnkám a letím brigádovať na svojej motorke. Prídem domov o štvrtej, po preflámovanej noci, cez ktorú som sa lúčila s priateľmi, balím posledné veci do kufra a na ďalší deň odlietam za novým začiatkom/či koncom do "veľkého Jablka" ako ľudia radi nazývajú New York...
Škoda, že sa sny nedajú zhmotniť.


Odkaz pre vás - zvolte si ciele tak isto, ako ja. Čím vyššie latku nasadíte, tým lepšie. Pretože čo ak sa vám to naozaj splní? Budete šťastní. Konečne šťastní... A keď nie, stále sa môžete vyhovárať, že to bola nesplniteľná túžba...
Ale ešte stále môžte napísať do pošty pre teba či modrého z neba O:-)