October 2010

O jednej starej Pani, ktorú všetci okrem mňa veľmi preceňujú

29. october 2010 at 11:17 | Guess who |  Everyday
alone
Volá sa Láska. Veľká Pani Láska, námet na mnoho filmov, kníh, básní, malieb, sôch. Vznáša sa nad umelcami, drží nad nimi ochrannú ruku. Ale ono to je len zdanie. Len jeden veľký OMYL.

Konečne viem, v čom sa stala chyba.


Na mňa dlhú dobu som bola šťastná. Veselá. Prechádzala som sa po Prome, s Barborkou šibla v kope žltých listov, užívala si "vybrovanie", našla si úžasných priateľov, ktorí ma brali. A to už je čo povedať. Bola som šťastná v jednoročnom období najviac ako sa dalo. Síce škola mi trocha spôsobovala vrásky na čele, dalo sa s tým vyrovnať a tešiť sa na Piatok, ktorý zachraňoval stereotyp pracovných dní, šedosť spomienok, to, čo sme stratili a čo sme získali bez toho, že by sme to chceli.
Niečo sa objavovalo. Kryštalizovalo z toho, čo bolo a je za nami a strácala som sa v tom. Podivuhodný prípad, kedy som stratila kontrolu a myšlienky ma nenechali zaspať. Ako keď sa šľahačka roztápa na čokoláde, až kým sa úplne nestane súčasťou lahodnej tekutiny. Držalo ma to pri dobrej nálade. Nemalo však.
Čítala som istú knihu, ktorá mi mala pomôcť mať sa viac rada, ale ako som sa mala viacej rada, ten dobrý pocit sa zmenil na nenávisť. Môže človek nenávidieť sám seba?
Áno.

Bola som na ceste. BOLA.

A ako to dobré jedného dňa prišlo, tak aj odišlo. Spravila som to náročky. Neviem, čo chcem, som zmätená. Mňa by v žiadnom prípade nemali púšťať medzi ľudí, lebo len ubližujem, plytvám kyslíkom a každého kazím zlou náladou.
Dostávame sa k Pani Láske, bludu, vyrobeného ľudskou predstavivosťou zapríčinenou určite lisohlávkami alebo trávou. Alebo niečím veľmi podobným.
Vlastne ani nie, je to skôr konkrétne, šité na mňa.
Nepáči sa mi to. Včera som sa cítila psychicky aj fyzicky zle. Dôvod? Nové pocity? Nič nepomohlo utíšiť moje vreštiace vnútro, liezlo mi pekne na nervy, lebo som nemohla písať písomku (dobre, výhovorka, asi budem mať štytrec, nedajbože šajbu z informatiky). Mala som si vtedy pichnúť diazepam do žíl. Alebo morfium. Alebo iné sedatíva a utišujúce lieky. Bolo by to pekné ako v rozprávke :) Ou, yeah x) (irónia)
Celý deň som bola nervózna, ako to vypáli. Či to znesiem, zniesla som. Celý deň som chcela Brm povedať: "Môže človek zobrať naspäť to, čo povedal?" Nepovedala som. Ako mnohokrát predtým Lucy.
Kurva, mrzí ma to. Tak veľmi ma to mrzí... Koľkokrát som jej mohla povedať, čo ma trápilo, mohla byť mojou osobnou terapeutkou, bútľavou vŕbou, a ja viem, že by mi to určite pomohlo, ale akosi... som to nedokázala. Bála som sa. Nenávidím svoje tajomstvá, tie cudzie udržím. Som ako schránka. Jednosmerná :D
A všetko pekné, čo som cítila a čo sa vyvíjalo, som pekne-krásne UDUPALA na prach. V sebe. Dokážem to. Zistila som, aká som vlastne silná. A CHLADNÁ. Nikoho podobného nepoznám. Zabiť
v sebe kúsok lásky nie je až taký problém. Ak strpíte ten jeden najhorší deň, ktorý nasleduje po vašom rozhodnutí, máte vyhraté.
Bojím sa blízkosti. Bojím sa vzťahov. PRIZNÁVAM!
Vždy, keď niečo má byť, nebude, lebo stihnem ujsť najbližším únikovým východom z tej spleti emócií utkaných na moju hlavu. V priateľstve tiež robím chyby. Bolí ma to. Nielen ich, ale aj mňa. Ja to nechápem, nechápem sama seba - Kde sa vo mne berie ten odstupĽadový chladSTRACH?


Po tomto veľmi zmätenom článku si uvedomíte, načo existuje človek, čo niečo takéto napísal. Bohužiaľ, som tu, splodili ma a nepýtali sa, či chcem žiť. Tak som tu, usmejte sa.

"If you were dead or still alive I don't care, I don't care"
Guess Who

I wanted to write, how fine I feel, but... It can be only bittersweet sigh

20. october 2010 at 19:52 | Guess who |  Everyday
súmrak
Horkosladká melódia rozlieva sa po rozbitých kúskoch veci niekde tam v hrudi, snaží sa zliepať ju dohromady, nedostáva odpoveď, spätnú reakciu.

Je to smiešne, ako dni plynú, nálada sa mení. Keby len nálada!


Na začiatku školského roka som sa prihlásila do krúžku literárnych autorov. Ja viem, niekomu to môže prísť smiešne, ale má to isté pozitíva. 1, prejavím sa, môžem si povedať, že som niečo skúsila/dokázala, 2, môžem získať ocenenie, ktoré sú zvyčajne peniaze, a tak ďalej a tak ďalej. A včera nám pani nemenovaná-učiteľka slovenčiny, dala ponuku na prvú súťaž. Volá sa "Keď si vymýšľam..." a jej téma je SCI-FI. Ako povedalo veľa ľudí, nie je to ich šálka kávy, no ja som si povedala: "Je to pre mňa nová výzva." Tak som sa zamyslela a napísala poviedku. Nie je ešte dokončená a učiteľka o nej zatiaľ ani nechyruje, ale ja sa k tomu dokopem, verte mi, priatelia. xD Ceny sú lákavé, už len preto to robím. Avšak, túto myšlienku som potlačila do úzadia a dôvod, prečo to píšem je: "Baví ma to a chcem si rozšíriť svoje spisovateľské obzory." Toť verzia pre učiteľov a tých, ktorí v mojej blízkosti majú viac ako... dajme tomu 35 rokov. Verte ktorej chcete. Máte na výber, čo sa v živote veľakrát nestáva.

Rekord
Náš blog má ďalší rekord. Myslím, že 45 je naše maximum, ktoré sa nedá len tak prehliadnuť :D Tlieskajme!!!

Ako zle som začala, tak sa to začína zlepšovať. Všetky známky, tie zlé, ktoré som získala vďaka krvopotnej príprave, dostávajú do svojho radu nových kamarátov: dvojky a jednotku. Tlieskajme aj im!!! xD

Piatkové fiesty, sešlosti, pikniky v Prome sa aj naďalej uskutočňujú. Piatok sa pomaly, ale isto stáva deň, pre ktorý žijem a prežívam tie ostatné, kedy sa treba učiť, chodiť do školy, vysávať, starať sa o spolubývajúcich (čítajte rodinu) a podobné sračky. Vždy je tam dobre, vždy je jedinečne. Avšak... cítim sa ako blázon.
Mám sa dobre, premýšľam nad dobou pred rokom. Čím bola taká výnimočná, že ju chcem naspäť? Mala som sa dobre, aj keď som sa nemala? (nesnažte sa, túto vetu nepochopíte xD) Základná bola fajn, gympel je... hmm... náročnejší? Na základnej som sa cítila ako doma xD Vážne. Tuto to tak nepôsobí ani zďaleka. "Keci, keci, keci."

Začínajú mi pekne liezť na nervy všetky komerčné braky. Hudobné. (Skoro) Každý na tomto svete pozná Haničku Montánovie, Džustííína Bíbra, Selénu Gomézs a podobné typy alá (hip-hop viera a.k.a., SCI-Fi nadšenci alias) Disney channel. Drbnutý Disney channel. Čím, do pekla, chcú upútať?! A hlavne koho. xD Lejdy GáGá, ktorej hity mi spôsobili nočnú moru (teraz nevtipkujem!!), narúšajú správnu činnosť mozgu. Okej, najprv to bolo počúvateľné, jej hudba je iná, je priekopníčka, ale, prosím, čoho je veľa, toho je veľa...
A keď hrajú tieto vymielače, robia si svoju prácu hneď ako nestranný a nezávislý človek zapne rádio, zabúda sa na dobrú hudbu. Čo je škoda, nemyslíte? Pojem dobrá hudba znamená pre každého niečo iné. Ale, myslím, že Disney channel hity nepatria k the best of každého z nás.


Ešte niečo som chcela spomenúť v tejto krátkej ukážke šialenosti dnešnej mládeže, akosi jej to znova vyletelo z mysle (určite to nebude tou reklamou na celé diely seriálu Mentalista na Nova.cz od 6.9., ktoré prináša Vodafone, ktorá mi tu bliká na boku pri písaní článku).

Lúčim sa s Vami, uvidíme sa... v nedohľadne. 
Držte mi palce, aby som prežila :)
Enjoy the day,
Guess Who

Untitled title

17. october 2010 at 19:44 | Guess who |  Everyday
Keď mám náladu, nemám nápad.
Keď mám nápad, nemám náladu, ani prostriedky, ani pamäť.

Koľko sa toho premelie v mojej hlave za jednu posratú nedeľu!

Lumi bude vraždiť :D

10. october 2010 at 15:14 Everyday
Ale nie zo zlosti...len...

Viete ako sa taká Lumi dostane k tomu že je závyslá na gitare?

To sa zoberie jeden bývalí spolužiak...
jedno centrum voľného času...
Jedno sobotné ráno...
A už sa to s vami vezie. :)

Prišla som pozrieť bývalého spolužiaka,
do centra voľného času
ako hrá so svojou kapelou...
Vlastne som si toho veľa nevypočula keďže im po pol hodinke zdrhol bubeník
a ostal iba basák a môj bývalí spolužiak.

Zostali sme tam však blbnúť veď prečo nie...
A na mňa, dovtedy absolútneho nováčika (nieže by som teraz bola expert :D)
Zavesili gitaru.
Vraj nech je sranda.

Spolužiak mi krkolomne nastavil prsty aby som chytila aspoň
nejaké to E-čko
basák, si sadol za bicie a začal ťukať nejaký ľahučký rytmus.
A ja som sa tvárila ako veľká "rockerka"
(veď kto by sa netváril keď má cez seba prevesenú čiernu elektrickú gitaru :D)

Robili si zo mňa srandu že našli nový gitarový talent
(priznajme si, chytiť sa do rytmu mi nikdy problém nerobilo)
Pár dní na to, som sa bola s ocinom vyblázniť na svahu,
po ceste domov som mu rozprávala, čo som v tom centre zažila..
A on len odrazu navrhol či sa na tej gitare naozaj nechcem učiť hrať.

Vraj ak si nájdem nejakú použitú gitaru a naučím sa zahrať aspoň jednu pesničku
Kúpi mi mojú vlastnú *_*
A tak som vyškemrala gitaru od kamarátky, ktorá ju mala aj tak
len schovanú v skrini, keďže
dostala elektriku..
A začala som sa učiť.

Sprvu to bolo mizerné musím uznať...
Prsty boleli, motivácia slabla...
Ale gitarka tu otravovala (hlavne maminu)

Ale po nejakom čase sa vo mne niečo zlomilo.

Gitarka je ešte stále kamarátkina
ale ja už bez nej neviem žiť.
Prsty ma skoro vôbec nebolia,
pamätám si už aj nejaký ten akord,
viem zahrať nejakú tú pesničku...
Ale hlavne mi hrozne chýba keď tú gitaru do rúk vziať nemôžem.

Takže Lumi bude vraždiť ľudí ktorí jej ju ukázali....
Ale asi jej to aj tak nepomôže...
Je neskoor už gitarke upísala dušu :*

Music in your soul, smile oin your face...
Lumi

Lumi
(áno to je Lumi :D a je mi fuk aký veľký nos tam mám!)

Tentokrát žiaden múdry názov, iba pár slov do vetra

5. october 2010 at 21:55 | Guess who |  Everyday
piano smaller
Kašlať na tie články, čo som mala napísať. Nechce sa mi. Som lenivá, darebná, nanič súca. Ale "Keep smiling". Keby že nie som taká aká som, tento deň by bol fajn. Pekný príjemný normálny priemer medzi priemermi. Ale nie. Zase tá moja nálada... Stále premýšľam nad tým, čo ju ovplyvňuje, čo ju vlastne spôsobuje. Myšlienka na čo??
...
...
...
Neviem!! :D

Bola som u zubárky. Zase som čakala asi ako na... hmm, posúvanie litosférických platní. Našťastie môj "zubný problém" beriem optimisticky a počítam dni, kedy sa ho konečne zbavím. A na všetkých sa usmejem a tak, ako ma ešte nevideli.

(Hudba z Marsu - Disko Skaska)


Povinnosti a ja: Problém, veľký problém! Vidím to tak, že všetko je pre mňa podstatnejšie ako trapné knihy, všetok ten chaos, zbytočné bifľovanie, skúšanie a blá blá blá. Chcem robiť niečo, čo ma baví. Nie presedieť dlhé dní v lavici, kde mi rozprávajú o prokaryotických a eukaryotických bunkách. Vlastne, nachádzam sa v štádiu, kedy ani sama neviem, čo ma baví. Jedno ma napadá, ale tým si nie som 100% istá. Nechajme to.

Chýbajú mi niektorí ľudia. Pociťujem už nie prvotné, ale druhotné známky ich abstinencie v mojom živote. Hm, so what, povedal by si ignorant.

Som spokojná so svojím životom. Materiálne. Ale kde je ten zvyšok? Zablúdil v galaktickom moste medzi Mesiacom a Zemou (geoidom)?? Alebo v CERN-e v mašinke na urýchľovanie častíc a omylom sa z neho stala čierna diera?? Ani srnka netuší.

Záver: Silne pochybujem o svojom inteligenčnom kvocente, ale na podnet momentálne neaktívnej bloggerky pridávam jednu pasáž z môjho obľúbeného a toľko ráz ospevovaného RPG.

*Ako cudzinec bez mena, len na návšteve, opustená, míňa farebné výklady obchodov, križuje námestie, kde pozorným očkom sleduje lietajúcich holubov, ľudí, ktorí si ich vôbec nevšímajú a žblnkotajúcu vodu vo fonáne vždy, čo sa prúd vytrysknutej vody dotkne hladiny. Podíde bližšie s rukami hlboko vo vačkoch - ak ich nemá prekrížené na hrudi ako to má vo zvyku - aby mohla chvíľu sledovať mĺkve vlnky a mince ležiace na relatívne plytkom dne. Myšlienky sa jej tiež rozvýryli, ani čo by na hladinu dopadli Jeseňou sfarbené listy. Myslí na rôzne veci, minulosť len striedmo, prítomnosť práve vzdychuje a budúcnosť? V ňu dúfa. Nie je v depresii, už od rána si v duši drží spokojnosť. Netuší, čím si ju zapríčinila, no úprimne sa z nej teší. Nezbedne si prehrabne rukou vo vlasoch, usmeje sa pri pohľade na plný výklad s cukrovinkami a ak jej to jej rovnováha dovolí, začne hompáľať s nohami.*

P.S. Myslite na mňa ohľadom na školský časopis.
Fuck the system,
Guess who