January 2011

Part two - Adorable things

31. january 2011 at 13:58 | Guess Who |  We adore
Part two
Photos by weheartit.com & deviantart.com

Tumblr_lfui3nh4x81qd0hsko1_400_large
Už som vám povedala, že som zaťažená na takéto?? :P :D

Tumblr_lfjond86qh1qftq1oo1_500_large
Ničivá i krásna sila prírody - je to úplne geniálna fotka. Ako prírodný atómový hríb. S menej ničivým účinkom. xD
"Aby sme sa našli, musíme sa stratiť." Názov obrázku.

Fuck off, babe! :D I really like bad guys xD

Tumblr_lfvprvfjpo1qb7n0oo1_500_large

Tumblr_lfojhbd1cq1qbw8y4o1_500_large
And name of the city is... NY! <3

Tumblr_lbag3zztzd1qata6go1_500_large

Tumblr_lfvhk3zvmv1qb8viio1_500_large
Krása... <3

Tumblr_lfbg96rag51qzf1hqo1_500_large

Tumblr_lfvp6jifos1qb6jeto1_400_large
Sponge Bob! :D

Prerežem si zápästie... Veď ono to nebolí... Napchám si do úst tabletky... Viac než predpis povolí...

30. january 2011 at 21:11
Samovražda?
Úprimne?
Wau.
Good téma,
ako by povedal náš principál...

Nečítajte to. Naozaj, neoplatí sa.

30. january 2011 at 19:44 | Guess Who |  Everyday
loser - x
Existenčná kríza.
Dve slovíčka a koľko toho pre niekoho znamenajú.
Ale dnes som ju úspešne prekonala - za pomoci priateľky na život a na smrť mi pomohla prečistiť si myseľ, otvoriť oči a pochopiť to, čo som doteraz neprestajne ignorovala.
Vravím o chuti žiť.
O tom, čo nás napĺňa a o tom, čo by sme mali v živote robiť, aby sme ho milovali.
Prichádzam na fakt, že jediné, čo ma v živote baví, je písať poviedky. Viem, že to nie je každý deň - prechádzam aj stavmi prudkého nechcenia a lenivosti - no keď už si nájdem čas, vezmem pero a mám nápad, ktorý by sa dal spísať, opísať, napísať, spravím to.
Nie vždy to je dobré, ale... treba tréning na všetko, aby sme sa zdokonalili, no nie?
A tak si rada žijem vo svojej kvázi spisovateľskej bubline bez žurnalistiky a investigatívnej novinárčiny. Nechcem písať do bulváru ani do vážnych novín, kde rozpytvávajú trapas prezidenta, globálne katastrofy, finančné úpadky, korupcie, bankrot, či tretiu svetovú.
Realita je hnusná.
Prečo by som v nej mala aj ja žiť?
Chcem mať vlastný svet bez pravidiel a ľuďmi zaužívaných dogiem, bez predsudkov, chudoby a problémov. Chcem byť dospelé dieťa v uliciach striedavo pokoja i chaosu. Chcem bažiť po nových informáciách, ale nechcem skúšanie, tresty, známkovanie a deprimovanosť.
... A takto sa dostávame z niečoho do niečoho úplne iného :D
Juchú :D
Pozitívne je, že nemám depresiu.

Toto bol článok týždňa, kde som zhodnotila všetko, čo nebolo, tak že som zhodnotila nič a môžem ísť ďalej. :D
Ešte jedna vec - blogy sú na to, aby sa naň písali veci, s ktorými proste niekto nie je vyrovnaný. Alebo má čas a nechce sa nudiť, alebo ho jednoducho baví rozpytvávať veci a kŕmiť tým ľuďmi, ale keď ja už o niečom premýšľam a som s tým zmierená, nemám chuť to tu rozpisovať, tvrdiť, že to tak je a pritom je celkom možné, že sa mýlim. Sladká subjektivita xD
Či sa mýlim? Prečo má vôbec človek blog? Sebarealizácia? xD Prosím, pomôžte xD


Get over it,
Guess Who

Partyhard(?) on friday

22. january 2011 at 19:54 | Guess Who |  Everyday
love...
Rozhodla som sa napísať článok.
Už ho píšem, takže som na dobrej ceste k úspechu.

O čom napíšem?
O tom, ako mi bolo dobre, ale zrejme karma si musí vyžiadať svoju daň a všetko dobré sa zmenilo na viac zlé ako dobré.
Hovorím o piatku.
... uprostred odseku som sa zastavila. Nie, nechce sa mi písať, ako mi bolo fajn, so všetkými na kope, fáza chuti zdôverovať sa prešla.
Jediné, čo k tomu môžem povedať, že sme boli v troch podnikoch, z čoho nás z jedného vyhodili, bolo nás tridsať, keď sme sa na ulici rátali, zažili sme absolutizmus jedného kamaráta, ktorý nás viedol k lepším začiatkom (a pajzlom), pútali sme pozornosť, akoby sme boli skupinka turistov na turisticky neatraktívnom mieste o trištvrte na sedem (to sme aj boli), dym dvoch vodníc a zvuk dvoch gitár ("na čiernom kóóníí" :D), pes, muchlujúci sa párik (však, Brm? xD), pekný moment inak zlého týždňa. Milujem, keď mám voľno, keď ma nemusí trápiť škola, učenie, kto-čo-s-kým a máš-hento-toto-na-ten-a-ten-predmet cez prestávky, štyri poschodia krutých schodov k našej triede, jediná nádej - už len 3 a pol roka...

Prečo mám toľko snov?
Prečo ich nemôžem uskutočniť v tomto momente?


That´s all. Again.
I can´t write an long article, because
I don´t know how to write all my thoughts here.
I´m sorry. (blush)
Guess Who

I adore... because I said.

20. january 2011 at 21:34 | Guess Who |  We adore
Prichádza naša nová rubrika - We adore. Keďže občas (nie, priznajme si, dosť často) sa nám nechce písať, toto je jedna z možných foriem, ako to tu nechať žiť. Fotky, fotky, zaujímavosti, čo pobavilo, stislo pri srdiečku spolu s naším komentárom. 
Prvá dávka:
Zdroj: Deviant

I like his tattoo... A ich láska ja tak intenzívna, že sa dala zhmotniť aj na fotke. Love it.
Aj ja si chcem dať tetovanie, len ešte som sa nerozhodla, že ako presne bude vyzerať. Ale myslím, že to ma časom napadne, čo chcem mať po celý život na koži. Chce to čas vyzrieť. Ako dobré víno... :)

Don´t so poetic? Príde mi to s dušou. Starou, zničenou, spráchnivenou, zošednutou, ale odohralo sa na nej veľa príbehov. A ešte aj odohrá... Vážne, koľko stien si pamätá tisíce situácií...

What do I want to say to you? Like it. That pearls... pose... eyes... face... <3

Niekedy... by som sa chcela nechať utopiť v slzách dažďových a unášať sa ich prúdom po cestách do rôznych smerov... Big LIKE.

That is all for today.
Hope, you like it as much as me. (Dúfam, že tá veta je správne... xD - Lumíí? xD)
Keep believing, yours Guess Who <3

Week-after. Ou Yeah!!

20. january 2011 at 19:56 | Guess Who |  Everyday
error
Zajtra bude prvý čerstvý týždeň PO na blogu nespomínanej akcii s mojimi priateľmi v nemenovanej dedinke. Aby som skonštatovala, čo sa za ten týždeň v mojej hlave odohrávalo, čo som si prežila, by som sa musela riadne rozpísať, a to sa mi nechce. Pochopte... depka, depka, čože?-stav, neverím-stav, ach-Bože-stav, atď.
Koho by to zaujímalo :D

Tento článok je niečím výnimočný. Píšem ho už na druhom počítači s pripojením na net, ktorý doma máme a hnevá ma to. Ale čo už, starší členovia rodiny (sploditeľ číslo jedna) si ho privlastňujú. Aj s mojou krásnou myšičkou s gliterkami v tvare Anglickej vlajky :/ xD

Škoda reči.

Čo ma trápi? Som rada, že aj nič. Teda, výnimočne nepremýšľam na dôvodom svojej zlej nálady. Škola? Samozrejme? Na nervy lezúci učitelia? Áno, prečo nie. A v neposlednom rade vzťahy, vzťahy, vzťahy...

Týmto krátkym úryvkom z pometenej hlávky istého adolescenta sa chcem poďakovať istej osobe, že mi dala link jej novučičkého "bloQuísku, LowuškQám mocenQi!" :D

(geniálny Arcade Fire)

A tak.
Čo viac chcete počuť.
Celý tento blog je odveci :D
Odvecákový blog :D
Ach.

Mám chuť písať. Nie až takú, že by sa prejavila mojou zvýšenou aktivitou, ale už niečo vo mne, čo doteraz spalo, sa znovu prebúdza... a bude zabíjať! :D Olá, tešte sa, keď ma kopne Múza, alebo nebodaj aj Panenka Mária, tak to sem hneď šlahem! :D

See ya,
Guess Who

Let me have some fun before I am a prisoner...

18. january 2011 at 18:59 | zase raz zblúdená blogerka alias Lumi |  Everyday
Let me have some fun...
before I am a prisoner.

A možno nie

13. january 2011 at 20:53 | Guess Who |  Our stories
have U a key
Čo k tomu... Mala som u vo svojom neexistujúcom denníku, jedného dňa som ju prepísala do počítača a zostala zabudnutá. Dnes som ju po dlhšom čase vylovila ako rybu v knihe Starec a more, a vy ju môžte pekne ohlodať ako tie žraloky! :D Ja viem, zlá metafora - fujky :D :D
Something about: Dve Lucky, úplne iný život.
Názov diela: A možno nie
Zaradenie: Realita dneška
Pokračovanie: Nie
Autor: Tempera/ Guess Who
Varovanie: Tuším AŽ jedna nadávka xD
© Guess Who/Tempera 2010


"Keď potrebujem spoločnosť, zapnem si telku."

7. january 2011 at 23:21 | Guess Who |  Everyday
Úplne začínam cítiť, ako na mňa dolieha koniec prázdnin. Voľno, žiadne viazanie, len SLOBODA, ktorú nadovšetko mi-lu-jem a neviem, či sa jej niekedy dokážem zbaviť.
Moje trápne narodeniny (môžu byť 16-tiny trápne?)na chate uprostred lesa, bez civilizácie, vystavená vysokému riziku zamilovania sa do dajakého fešného inštruktora a premýšľaniu o ňom a o tom, že už nikdy ho neuvidím, hudba, ktorá mi reže cez ušné bubienky do oboch mozgových hemisfér, malé dietky, nárečie, maďarčina, dlhé státie na vleky, moja nespokojnosť s výkonom (aj tak som lemra) a podobné chujiny, ktoré bohužiaľ zaťažujú moju 16 a jeden deň starú myseľ... Shit.
To je asi všetko, na čo sa tu (dnes) zmôžem. Zajtra idem, chvalabohu, domov, kde si v slávnu nedeľu sadnem pred comp a budem tam celý deň! Po prvé, mám robotu, po druhé, chce sa mi.
A aby ste vedeli, neučila som sa!
A aby ste vedeli, ani ten projekt zo Španielčiny nemám!
Čert to vem. Budem to musieť nejak dohnať, hlavne, keďnám tento týždeň sľubovali samé písomky. Ale najprv si musím zistiť, že ČO sa mám vlastne učiť... :D
Duchaplné, samé duchaplné...
No jednu celkom dobrú správu mám - ak to tu niekto číta - mám námet na ďalšiu poviedku, možno časť Alternatívy reality, neviem. V podstate je to len také fňukanie, a na čo sa to vôbec hrám? Veď ani písať neviem.
Okej, ukončujem tento prudko pozitívny článok,
See ya
Guess Who
P.S. Daddyho comp je dosť zabrzdený, preto tu nie je ani obrázok, ani hudba, nič. Kúúl.

Neadekvátne skonštatovanie na prelome rokov alebo pozor, Aztécky kalendár sa končí už o rok! :D

1. january 2011 at 0:00 | Autorky od srdca :) |  Everyday
          
Tento rok mi zmenil život.
u
Presne si pamätám jeho začiatok - chata v Krpáčove, v telke JackassForrest Gump, petardy - a pamätám si, ako som dúfala, verila, že je to aj môj nový začiatok, nová etapa môjho zvláštneho, obyčajného života.
A teraz na konci som tiež spätá s týmto rokom - končí, umiera, žeby ja tiež?
Sedím pri počítači, píšem tento článok, ktorý si prečítajú maximálne 4 tucty ľudí, svetobežníkov, stratených duší pripojených k internetu, počúvam Kayne-ho West-a, dopozerala som Adela show, Partičku, popísala som si s... nie, nechcem používať superlatívy, pokračujeme vo vymenovaní vecí: Zistila som, že pán Donutil je naozajstný človek, ktorého od tejto chvíle začínam obdivovať, páči sa mi, čo robím a som tým naplnená (zatiaľ), nepijem alkohol a fakt mi to je jedno a predpokladám, že o 0.00 budem pripojená na ospevovaný fejsbúk. Shit.
A pritom som mohla byť u Hokejistu so svojimi úžasnými ex-spolužiakmi, ktorí sú ku mne takí milí a ja ich mám neskutočne rada. Mohla som sa baviť, ak by som chcela, tak aj piť, netrčala by som doma s rodičmi. Aj tak som zatvorená v izbe, neviem, o čo im ide.
Sťažujú sa, že som furt pri compe, ale von ma nepustia.
Ako na povrázkoch.
Robím zo seba len šaša.
            Prežili sme si za tohto roku mnoho. Spomínam na pekné i na škaredé momenty, ktorých bolo požehnane, veď rok má sám o sebe 365 dní (tento rok). Nie vždy sa mi chcelo žiť, nie vždy som všetko zvládala s úsmevom na perách, aj keby to bola len maska. Bohužiaľ, aj o tom je život a začínam si ho vážiť. Vážim si, že som mala možnosť, že ešte stále mám možnosť žiť. Aj keď neviem, aký je dôvod môjho bytia. Prečo ma rodičia splodili, lebo v tejto dobe sa "dospelí" ľudia riadia heslom: Kazí sa ti vzťah? Sprav si dieťa!
Neskutočné.
Spýtajme sa sami seba, kto potom trpí? Kto??
Akoby to niečo vyriešilo.
Vaše podvody, neveru, klamstvá, akoby to čisté stvorenie na tom niečo zmenilo. Nemám rada deti, teda, nie tak moc, ale toto sa nemá...
            Ale nemôžem tvrdiť, že celý rok sa vôbec nevydaril.
Spätne som si čítala záznamy vo svojom neexistujúcom denníku, hľadala v pamäti, čo všetko sa prihodilo a moja ľudská myseľ nebola schopná to všetko uschovať a vytiahnuť vo vhodnej chvíli. Pamätám si 30.1. Pamätám si, ako ma čakal monitor, no aj tak ma trápilo niečo viac. Ako som sa radovala, ako som chodila za Lennie cez prestávky, ako som nosila sukňu (ja!), ako sme sa smiali, ako sme aj s Viki šaleli kvôli koncertu Green day v Prahe, a napokon sa tam ani jedna z nás nedostala, ako som hrala na konci školského roka na klavíri pred celým ročníkom a učiteľkami, ako som postúpila v trénovaní na klavír, ako som sa zamilovala do krásnej, hoc malej gitarky menom Billy, ako som prežila letné prázdniny, ako som sa zblížila s Brm a vzdialila s inými, ako mi rodina premenlivo kazila a znechucovala život, ako som šla tajne do TN, ako bolo KRÁSNE na svete! Spomínam na okamih, ako nás kolísal vlak v náručí, za hudby koľajníc, prevaľoval nás vo svojich železných rukách v rytme doľava-doprava. Ako som bola na výlete vo Vyskoých Tatrách s mojimi milovanými, ako sa Lennie zamilovala, ako RPG ovplyvnilo život - práve som si na seba vyliala zo šálky minerálku :D
Znamenie, že už kecám dlho, ale aj tak to nie je koniec :D
Ako som spala u Lennie, ako som bola na vodnej, ako som bola v BK, veľa vecí, ktoré som si užila, tak naozaj užila, bez zlých myšlienok, zlej nálady. Dovolenka v HR, to bolo faux pas, krásne voľno, SLOBODA, ale aj skľúčenosť, samota, depresia, pocit viny a rôzne iné veci.
Tento rok bol krásny.
Začala som písať, viac, lepšie, teda, snažila som sa, aby sa vám, aspoň niekomu páčilo, aby sa to dalo čítať a aby sa všetci spisovateľskí velikáni neobracali v hrobe.
Našla som si nových priateľov, zahodila tých, ktorí v mojom živote nerobili dobre a pozerám sa stále dopredu. Pretože som zistila, že minulosť nás obmedzuje. A ja chcem lietať. :)
Prosím, Štastný Nový rok. :)

Nechcem vám kázať, ako by ste mali žiť, nie som anarchistický bohém ani rudý(červený) boľševický nok :D (Pelíšky), ale jedno viem - nemyslite a konajte. Neriešte, čo si o tom pomyslia druhí, jednoducho to spravte a žite tak, ako chcete. Aby ste si potom na smrteľnej posteli mohli povedať, že vo svojom živote ste spravili všetko, čo ste chceli a vaša smrť bude len tým najlepším záverom, aký ste si mohli vybrať pre najlepší sled vecí, pre váš príbeh. Neobmedzujte sa. Ak po niečom túžite, spravte to. Ak niečo chcete, verte a jedného dňa... buď sa to splní samo, alebo tomu budete musieť pomôcť.
A čo láska? Láska je slovo, pri ktorom sa mi nepodarí odbúrať ironický tón. Ale aj tak... mám pocit, že je dôležitá. Neverte slepo, ale milujte.
Viete, čo je najväčšia spokojnosť? Keď milujete každého a všetko, bez rozdielu. Keď sa usmievate pri kráčaní cez ulicu, alebo keď prší a vy si doma zabudnete dáždnik. Keď sa pred vás niekto predbehne, alebo keď vám niekto galantne podrží dvere.
Život je jedna veľká náhoda. A náhody neexistujú.
Corgito, ergo sum.


Posledný pohľad späť?

Dúfajme. Lebo ako povedala Temp, tento rok zmenil veľa, dal veľa dobrého aj zlého- ja teda tieto reči preskočiť už môžem...

Povedzme si úprimne....od začiatku tohto roka som prešla cez toľko udalostí, že mi to príde akoby prešli už minimálne dva roky. Pamätám si čo bolo na jeho začiatku ale absolútne sa mi nezdá, že to bol rovnaký rok...rovnaká osoba. Toľko bodiek., stále len bodky z nedokončených myšlienok. Je to normálne? Nikdy celkom nedokončiť myšlienku a nahradiť posledné slová tromi bodkami?

Dobre, keďže Temperka súri, nie je čas na rozťahané úvahy, za ktoré by mi asi pán profesor dal 2, keďže nie som schopná používať čiarku (ako som sa na začiatku tohto prekliateho školského roku dozvedela).

Aký bol teda rok 2010 (alebo dva-devať dva-desať ako vraví Ďodi)?

Užila som si krásny Valentín, krásnu "prvú skutočnú lásku" a prvý rozchod, ktorý ma ani zďaleka nezlomil tak ako hrdinky z filmov, ktoré po ňom presedia celé večery pred telkou s vedierkom zmrzliny. No bola to skúsenosť, posunula ma ďalej, rovnako ako večné pozorovanie vzťahov druhých dievčat okolo mňa.

Zatiaľ bezmenná....gitara aj teraz stojí v kúte a vyčítavo na mňa pozerá, lebo už pár týždňov som sa jej ledva dotkla...akordy sú ešte stále rozhádzané po posteli a z reprákov hučí hudba ktorú by som tak bytostne túžila hrať...no nedokážem to. (zase tie bodky...)

Leto moje milované. Koľko som toho za tie dva mesiace zažila, zdá sa to ako včera. A ono je to pritom už tak dávno. Všetky zážitky a objatia mám stále vpálené v srdci a keď zavriem oči dokážem ich precítiť. Večery preležané na chatkách, preblúdené v lese, priznávam- presedené pri počítači... Sloboda z toho, že ľudia ktorí na vás majú dozerať sú ešte väčší blázni ako vy sami a teda nehrozí, že by vám robili prednášky... sloboda z toho, že aj keď ste doma, nikto vás nevyruší lebo mama je v práci až do skorého rána a na obed, keď sa vytrepete z postele už bude zase v práci a teda máte voľno. Leto. Nezabudnuteľné. Navždy v srdci.

A samozrejme, nový školský rok... hromada predmetov, problémov, nová triedna profesorka, stále rovnako hrozný kolektív...Samozrejme nájdu sa aj krásne spomienky, ale je ťažké ich vydolovať. No zapamätám si jedno, čo mi ukázala spolužiačka, otravujem s tým v statusoch už boh vie ako dlho- Never look back & never think twice !(presne to zaspieval...nie je to krása? J). Áno. Už to tak bude. Nebudem sa obzerať za tým čo mi ublížilo a na to čo ma potešilo si spomeniem keď mi bude najhoršie. Možno to nevydrží dlho, ale skúsim žiť bez minulosti. Nie preto, že je nový rok, ale preto že by to mohlo byť správne- nemyslieť na to čo sa už stalo ale dávať všetkému novú šancu, proste len tak.

No...povedala by som aj viac...ale Temperka je ako naspeedovaná veverička a poháňa ma každú minútu slovami: "Už to máš?! xD" tak dobre...mám. THE END. J
 P.S.: Och...Happy New Year...

Guess Who, Luminka :)
PF 2011, Zbohom 2010
P.S. Guess Who píše: Posledných 10 min asi strávim sama. Ach, počkať, vlastne ešte sú tu moje myšlienky. A chat. A nádej - kotva.