May 2012

Prévert v úryvku

28. may 2012 at 19:36 | Guess Who |  Poems
Život je čerešňa
Smrť čerešňová kôstka
A láska čerešňový strom.


Ktosi klope

Kto je tam
Nikto
To iba moje srdce klope
To moje srdce búcha
Pre teba poklad milovaný
Lež jedna ruka
Bronzová rúčka dverí z druhej strany
Ani sa nehne
Ani sa nepohne
Nehne sa o kúsoček.


Najkrajšie piesne...

To vtáča čo mi spieva v hlave
A opakuje že ťa milujem
A opakuje že ma miluješ
To vtáča čo tú nudnú pieseň hudie
Ja ráno zahluším a mŕtve bude.


Ja nemám život za sebou
ani pred sebou
ani ho nežije
Je vo mne viem


Paris at night

Tri zápalky po sebe zažíhané do noci
Prvá aby som ti videl celú tvár
Druhá aby som ti videl oči
Posledná aby som ti videl ústa
A úplná tma aby som videl že to nie je klam
Keď si ťa objímam.

Nepodstatná feťáčka vo svete IX

17. may 2012 at 12:49 | Lumka |  Nepodstatná feťáčka
Možno by som vám mala rozprávať o tom čo tu zažívam. Viete také tie typické reči výmenného študenta že: Išli sme tam a tam videli to a to...ale...úprimne...koho z vás to zaujíma? :)


Cudzinka

9. may 2012 at 21:11 | Guess Who |  Our stories
Cudzia pre vlastných, pre seba samú.
Na rukách ju nesú,
do hnedých hlbín,
kde raky plávajú, slimáky spievajú,
čajky šnorchlujú.
Zo zábavy pivo koluje rukami i chápadlami,
rokmi sa atmosféra mení na polyfonickú
- dôkaz, že každý si nôti niečo iné.

Malá princezná

2. may 2012 at 12:48 | Lumi |  Our stories
Pomaly vystúpal po schodoch v škole a prešiel cez dvere. O chvíľu mu mala začínať hodina ale nezdalo sa že ho to trápi, aspoň nie príliš. Zdvihol pohľad od mobilu a potešene sa usmial. V rohu pri oknách sedela ona. Na stoličke o ktorú sa vždy všetci bili, nohy prekrížené pod sebou a na nich zložená maličká biela knižka. Vždy niečo čítala, ešte nikdy sa nestalo aby ju tam našiel sedieť len tak. Prikradol sa za jej chrbát a začítal sa do slov v knižke: "Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa. Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú. Tak sa trochu nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude ako ožiarený slnkom." veta pokračovala ale on sa len s úsmevom stiahol preč. Boli to roky čo mu rodičia pred spaním tú knižku čítali ale nikdy nezabudol na Líšku a Malého princa. Nikdy predtým nespoznal knihy ktoré to dievča čítalo, ale odrazu sa mu zdala byť veľmi známa. Dlhé vlasy ktoré jej ukrývali tvár sa krútili v povedomých prstencoch, taška nedbalo pohodená na zemi ukrývala veci ktoré poznal, s predmetmi v ktorých vždy chcel vynikať ale nedostal šancu. Ten jediný detail stačil na to aby si dievča s knihou pripútal večným lepidlom k srdcu.


P.S.: Písala som to v škole na vybíjajúcom sa mobile....majte zľutovanie...