September 2013

Andrej Voznesenskij - Poľovačka na zajaca

15. september 2013 at 22:30 | Guess Who |  Poems
Štvú zajaca. A suky letia.
Štvanica, štvanica. A brechot. A beh!
A oranžovosť šúb sa rozleje tam
- pomarančami posypaný sneh!

Štveme zajaca. Jak po opici mi je.
Ja, garážmajster-oponent milície
a kopa iných mi pri líci je,
aj Chrústikov brat so svojím faganiskom.
Tryskom!

Industrializácia, zajasaj!
Gazik sa zaryl do zeme.
"Halali - hali..." Keby sme štvali zajaca...
Ktovie, či seba neštveme?!

Mám čižmy a je mi úzko pod kožúškom.
Jurko, čo sa mi to robí s muškou?
Jurko, ako sa máš v Grónsku dnes?
Jurko, je v tom čosi osudné,
je v tom hrôza, ktorá drví:
po snehu
skáče pohár plný krvi.

Hlad po vražde ako po počatí hlad!
Nič sa oslepujúcejšie nezačína...
Tí, čo dnes revú: "Zajačina!",
"človečina" - budú zajtra zavýjať!

On ležal uprostred krajiny. Dýchal.
Tam vľavo, tam dvíhal sa a klesal
ako sivé srdce lesa
a ticha.

Ležal. Síňava bokov
sa triasla v kŕčovitom strehu
ako umučené, žmurkajúce oko
na smutnom líci snehu.

Naraz
sa zdvihol kolko ako svieca
zajačik
a nad čiernou riekou, nad hlbinou lesa,
šľahol o nebesá
ľudský krik!

Výkrik, prenikavý ako ultrazvuk
.....................................a vysoký jak vták,
ako krik decka.
Vedel som, že plačú zvieratá. Ale tak?!
Tak kričia rodičky horiace za živa.
Bol to krik života,
čo uplýva.

Tak kričia lesné prieseky,
ich nahota,
ich jas,
aj nemý ker a všetky jeho listy...
Takto smrť podrezáva hlas
neuveriteľne čistý,
hlas prírody, tej, ktorá vždycky mlčí.
Strom, jazero či kamene
smú počúvať, smú cítiť, smú sa mučiť,
len vravieť nie!

Len raz. Len raz a naposledy,
keď život odchádzal, len vtedy,
keď ulietal už zo slučky,
vykríkli slovo svojej rozlúčky.

Skameneli sme. Bola to len chvíľa.
Čižma bežiaceho garážmajstra
na zem nestúpila.
Štyri čierne broky
...................zastali vo vzduchu.

Nečakane
.......- mohlo to byť zdanie -
nad horizontálnymi svalmi bežca,
nad zlepenou srsťou skrvavenej šije
zablesla sa tvár.
Mala šikmé oči, ďaleko od seba
ako na dinýzovských freskách.

Pozrel na nás,
pozrel prekvapeno
...................a nahnevano
a bežal,
bežal, akoby so svojím krikom splýval.
Ešte skok,
a letel so skrivenou tvárou, aká býva
len u anjelov a speváčok.

Nemisto dlhonohého archanjela
zlatý oblak k lesu vesloval.
"Mračí sa", zachriakal ten, čo strieľal,
a chlapec rozplakal sa bez slova.

Padala noc. Šli sme z hory.
Vietor nás jak britva odieral.
Jak purpurové semafory
planuli naše líca do šera.

Andrej Voznesenskij_Básne

15. september 2013 at 22:14 | Guess Who |  Poems
Rubľovova cesta

Popri sanatóriách
zdvíhali skútre prach.

Na nich ako anjeli
zaľúbenci sedeli.

Tá stará freska svätá,
ostrá a do biela!
Za chrbtom ženy svietia
jak krídla anjela.

Šuchot ich šiat a šatie
- nad volant nahnuté...
Vrastajte do lopatie,
biele perute!

Poletím už skoro?
..................Spadnem?
Budem ako orol?
..................Ako kameň na dne?

Nebo jesene.
Lesy červené.


Tichý deň

Ticho, chcem, chcem ticho len...
Nervy, čo vás páli za oheň?
Chcem tichý deň.

Aby bola borovica a jej tieň
a jej tieň jak voda, čo sa pení,
ako slastný pocit pri šteklení,
aby stúpal od chodidiel do ramien.
Chcem tichý deň...

Všetky zvuky zmĺkli bez ozvien.
Čím sú tvoje mihalnice a tvoj preliv?
Vnímavosťou, čo ti mlčať velí
v tichý deň...
Za svetlom sa zvuky oneskoria,
príliš časté slovo vietor odveje,
to podstatné nevysloviteľné je.
Nech v nás farb zmyslov večne horia!

Nech je živá koža, ktorá čuje nás.
Človek pre ňu je len hudba a jej dotyk,
to, čo pre sluch slávik, ktorý nôti
- človek, jeho vnemy, jeho hlas.

Ako sa tam máte? Mlčíte jak peň,
vy, všakovakí táraji, vy lezci po jazyku?
Stále máte málo toho kriku?
Ó, tichý deň...

Celkom iný prameň celkom iných zmien...
Beh prírody, ktorá prezradí mi...
Ach, už viem, už zavoňali dymy,
pastieri sa blížia tichí ako sen.

A to je večer. Tichý oheň. Tichá voda vrie tam.
Ticho fajčia. Ticho o tých psoch...
O ich tlamách - jazyky v nich svietia
ako v zapaľovačoch.


Úryvok z básne Hosť pri ohni
6. strofa

Sme masy, ktorým chýba tvár
- svet prázdny pred nami...
Láska sa srdcom nemeria,
skôr podprsenkami.


Úryvok z básne Parabolická balada
5. strofa

K pravde všetci dostanú sa podľa vlastnej vôle.
Červík cez škáru a človek v parabole.


Úryvok z básne Majstri
Epilóg
12. strofa

Som tisícruký
.............rukami vašimi,
som tisícoký
.............očami vašimi.
Zmením na čin,
................kovový a sklenený,
na čo váš sen stačí
.....................a čo sa ani na sen nezmení.

Andrej Voznesenskij - Pieseň Ofélie

15. september 2013 at 22:00 | Guess Who |  Poems
Som celá
ako sadza biela.
Jasné obočie som, jasné vlasy mala,
kým som všetko nerozdala.

Každý nitku čaká -
...................daj, na tom nezáleží.
Budeš ako vŕba plakať,
topiť sa jak sniežik.
Prichádza môj milý, môj Hamlet jediný,
páchnu z neho cudzie voňavky a benzíny,
čaše ako sviece horia na stole...

Všetko zle.
Každý uzdu ťahá,
radšej by som ušla na námestie nahá,

nie cipuška z Manéžnej a nie žena čiasi...
Život ako minca
na hlavu mi padá.
Čakala som leva,
nedočkám sa asi.

Celá
na popol som stlela.