Andrej Voznesenskij - Poľovačka na zajaca

15. september 2013 at 22:30 | Guess Who |  Poems
Štvú zajaca. A suky letia.
Štvanica, štvanica. A brechot. A beh!
A oranžovosť šúb sa rozleje tam
- pomarančami posypaný sneh!

Štveme zajaca. Jak po opici mi je.
Ja, garážmajster-oponent milície
a kopa iných mi pri líci je,
aj Chrústikov brat so svojím faganiskom.
Tryskom!

Industrializácia, zajasaj!
Gazik sa zaryl do zeme.
"Halali - hali..." Keby sme štvali zajaca...
Ktovie, či seba neštveme?!

Mám čižmy a je mi úzko pod kožúškom.
Jurko, čo sa mi to robí s muškou?
Jurko, ako sa máš v Grónsku dnes?
Jurko, je v tom čosi osudné,
je v tom hrôza, ktorá drví:
po snehu
skáče pohár plný krvi.

Hlad po vražde ako po počatí hlad!
Nič sa oslepujúcejšie nezačína...
Tí, čo dnes revú: "Zajačina!",
"človečina" - budú zajtra zavýjať!

On ležal uprostred krajiny. Dýchal.
Tam vľavo, tam dvíhal sa a klesal
ako sivé srdce lesa
a ticha.

Ležal. Síňava bokov
sa triasla v kŕčovitom strehu
ako umučené, žmurkajúce oko
na smutnom líci snehu.

Naraz
sa zdvihol kolko ako svieca
zajačik
a nad čiernou riekou, nad hlbinou lesa,
šľahol o nebesá
ľudský krik!

Výkrik, prenikavý ako ultrazvuk
.....................................a vysoký jak vták,
ako krik decka.
Vedel som, že plačú zvieratá. Ale tak?!
Tak kričia rodičky horiace za živa.
Bol to krik života,
čo uplýva.

Tak kričia lesné prieseky,
ich nahota,
ich jas,
aj nemý ker a všetky jeho listy...
Takto smrť podrezáva hlas
neuveriteľne čistý,
hlas prírody, tej, ktorá vždycky mlčí.
Strom, jazero či kamene
smú počúvať, smú cítiť, smú sa mučiť,
len vravieť nie!

Len raz. Len raz a naposledy,
keď život odchádzal, len vtedy,
keď ulietal už zo slučky,
vykríkli slovo svojej rozlúčky.

Skameneli sme. Bola to len chvíľa.
Čižma bežiaceho garážmajstra
na zem nestúpila.
Štyri čierne broky
...................zastali vo vzduchu.

Nečakane
.......- mohlo to byť zdanie -
nad horizontálnymi svalmi bežca,
nad zlepenou srsťou skrvavenej šije
zablesla sa tvár.
Mala šikmé oči, ďaleko od seba
ako na dinýzovských freskách.

Pozrel na nás,
pozrel prekvapeno
...................a nahnevano
a bežal,
bežal, akoby so svojím krikom splýval.
Ešte skok,
a letel so skrivenou tvárou, aká býva
len u anjelov a speváčok.

Nemisto dlhonohého archanjela
zlatý oblak k lesu vesloval.
"Mračí sa", zachriakal ten, čo strieľal,
a chlapec rozplakal sa bez slova.

Padala noc. Šli sme z hory.
Vietor nás jak britva odieral.
Jak purpurové semafory
planuli naše líca do šera.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement