November 2013

Leonid Martynov - Láska

14. november 2013 at 18:13 | Guess Who |  Poems
Si živá,
si živá!
Nespálili ťa plamene a láva,
nezasypal ťa popol a dym ťa nechal bez zmeny.

Si živá
jak tráva,
neuvädneš - nemáš na to práva;
aj na sneh, aj na sneh
prestieraš svoj obrus zelený.

A keď raz zomriem, ty aj cez môj hrob
prerastieš ako posmrtná sláva.
Mňa dávno nebude tu
a ty budeš večne živá.

Buď vždy mlčanlivá,
buď úsmevom, rukou, ktorá máva,
hrdým posunkom buď
a prázdny zvuk márnych rečí stíš.

Si živá,
spravodlivá,
Si záhuba, čo útechou sa stáva.

Každý čas na zemi
je časom, v ktorom zvíťazíš.

Andrej Voznesenskij - Monológ Marilyn Monroe

14. november 2013 at 18:05 | Guess Who |  Poems
Som Marilyn, Marilyn.
.........................Kráľovná kina,
samovraždy, marfia a vína.
Pre koho horí moja georgína?
Telefón zvoní. Čo mi pripomína?
Čí pilník to v šatni tak škrípe pekelne?
Neznesiteľné!

Neznesteľné - nemilovať navždy,
neznesiteľné, že nešumia jelše,
neznesiteľné tie samovraždy
a životy stokrát neznesiteľnejšie!

Ateliéry! Zvery! Šéf-kôň ryčí bez miery.
Pamätám sa na Marilyn:
na biblickom nebi,
.....................čistú ako ľaliu,
z tisícmetrového plátna
.....................limuzíny žrali ju.
Na Zem, z hviezd,
....................na reklamy z každej strany
pozerala Marilyn,
oči ako rany.

Zbožňovali ju.
Autá by chceli. Sú dnes spité z nej
neznesiteľne.
.............Dnes nie? Asi nie.

V čalúnoch, čo páchnu psincom,
líca nad vosk belšie.
Neznesiteľné, keď je to násilné,
a dobrovoľne - neznesiteľnejšie!

Neznesiteľné je vzniesť sa nad oblaky,
neznesiteľnejšie vrastať do zeme!
A náš veľký cieľ? Veľký cieľ? A aký?
Samovraždou je, že žijeme,
samovraždou - byť k zlu zhovievavý,
samovraždou - udrieť na podlých!
Neznesiteľné - keď majú prázdne hlavy,
neznesiteľnejšie - keď je talent v nich!

Kníšeme sa v slučkách karéry,
na najkrajšie vnady éry
si len kývne zlatý prst... Kto verí,
že žijeme dejinám?
Ach, a šéfi, režiséri
....................... - všetko jeden krám!

Svoje lásky skrývame si do náručia,
pod poduškou nám čierne autá vrčia,
špinia tváre, špinia snehy posteľné.
Neznesiteľné!

Matka, matka! Keď zažala si moje telo,
obrovské auto nad ním preletelo...
Ó, kinohviezdny večný chlad:
kam ukryť sa, kam zutekať?

V obchodoch, v metre,
v trolejbuse,
kam sa len človek hne,
znie:
Tu je, tu je, tu je...
Ako v hroznom sne!

Neznesiteľne
..............moja nahota sa vzpína
na plagátoch a po novinách.
Nečujú srdce,
.............ako pod ňou plače,
a balia do nej syr a balia udenáče,
strhaná tvár, oči ako zver...
(Ó, hanba, hanba! Vo France Observeur
môj portrét
- samoľúbych očí pár...
A mŕtvej Marilyn tvárou v tvár!)

A producent sendvič žuje,
.................................od rozkoše čká:
"Skvelé, dušička! Čelo samá perlička..."
A viete vy,
čím duní za tou perlou každou?
Samovraždou!
Samovrahovia pijú do bezvedomia,
samovrahovia za volantom spia
a ministrom z fotobleskov
rastie štica nachová,
samovrahovia,
samovrahovia,
ide na nás Hirošima, v celom svete znie
neznesiteľne,
neznesiteľné - len čakať
na blesk hlavne, na výbuch,
a to hlavné,
...........ten bludný kruh
nezmeníte, nie,
neznesiteľné,
jak v sýtomodrej tme
heh rozlúčkové pomaranče planú zreteľne...

Som slabá žena. Padne na mňa svet?
Teda radšej hneď!